pondelok 3. novembra 2008

Straší ma bezmocnosť


Straší ma bezmocnosť
Čo bude, ak nebude...
Toľko toho chcem
Príde chvíľa prekvapenia,
oznámenia,
utrpenia.

Zmení cieľ, cestu, radosť
Straší ma bezmocnosť
Toľko toho chcem,
no už nevládzem

Smútok berie energiu,
pochybnosti silu
Viem, nevzdávať sa
Slnko dodá mi ju,
vybieli čiernu myseľ
No nesvieti každý deň

Niekedy dlhé čakanie
zatemní dušu ,príde tieň
Všemožné slnko, zmaž slzy,
vyhlaď vrásky v duši,
dodaj srdcu energiu,
pozlať lúčmi krajinu

Až vtedy srdce zaplesá,
myseľ rozžiari
Bojím sa tmavých dní


Autor:B.J.

utorok 28. októbra 2008

Cintorín


Storočné lipy strážia tu čas
Čo vtesaný je do kameňa a kríža
Tu končia cesty každého z nás
Pokoj svoj ponúka večnosti ríša


Kamennú bránu otvorí zvon
Keď pretrhne sa čiara života
Kto vojde dovnútra, nemôže von
Nad svetlom v tuneli víťazí temnota


Pod krížom čaká kupec čas
Na kamenný stôl účet vystaví
A telo boľavé už posledný raz
Dušou sa vykúpi z krvavých trápení


Spravodlivý je vo večnosti rád
Koruna či palica –všetko márne je
Na popol telo spáli mráz
A bosé nohy zlatý rubáš nezohreje


Storočné lipy do ticha šeptajú
Príbehy duší čo kúpil čas
Na lístkoch po vetre odkaz posielajú
V spomienkach nesmrteľnosť je víťaz

Autor:O.Ď.

nedeľa 28. septembra 2008

Jesenná


Zas blúdi parkom poštár čas
Vietor mu kradne listy z klobúka
Do biela svieti clivé ticho v nás

Dážď zmýva farby z dúhy oblúka


Slnko sa studom chveje v sivej sieti
Keď starý strom svoj striptíz tancuje
Z listov sa sype na zem ortieľ smrti
Jablko cinká smutné requiem


Virtuóz vietor organ naladil
Modlitbu spieva so sýkorkami
Za plameň čo by v srdciach zapálil
Nádej pre dievčatko so zápalkami

Autor:O.Ď.


streda 10. septembra 2008

Milenci


Milenci! To sú ľudia , čo zábrany nemajú.

Milenci! To sú ľudia, čo pri hroboch šťastie vzývajú.

Milenci, tí sa majú vždy a všade radi.

Netrápia ich smädy, choroby, či hlady.

Trápi ich len túžba po telách a chvenie po dotykoch ,

trápi ich len láska nevrelá a deje starých mýtov.

Raz majú všetko a raz zasa nič.

Dotyky im neber! Lásku im nenič!

Keď ranné slnko padne im na šije,

bez slova vstanú a deň krásny je.

Vášnivé tango tancujú v noci,

ani doktor život tu nemá pomoci .

Veci nebezpečné ich k sebe lákajú.

Láska ich však silná je,

Pre nich sú to len čierne aleje.

Čo láska dala na drobné si rozmenia,

Pre nich nie sú kruhy v poli nejaké znamenia.

Pre nich je to len miesto pre ďalší tanec,

miesto plné vášne ,

lásky miesto nečakané.



Autor: Nelly

Pavučiny


Vždy, keď už mám nadosah tvoje pery, ty povieš ,že odchádzaš a ja stratím kus viery. Zaľúbila som sa to tvojich slov písaných do krásnych súvetí. Niet už cesty späť, nedá sa vrátiť na cestu plnú kvetín. Je už len cesta jediná ,a to po tŕňoch krvavých, až potom zistím ,či na konci je odmena, alebo nastal čas nocí preplakaných.Ešte som ťa nemala a už tuším ,že ťa strácam,k tým pekným chvíľam svoje myšlienky stále vraciam.Ako naivná bábika z porcelánu, ktorou manipulujú všetci okoloidúci, tak cítim sa, keď sa na mňa zahľadíš tým pohľadom očarujúcim. A už tiež viem, že ty si len moja ilúzia, moja predstava, vytvorený princ, ktorého mám rada. Nuž, čo mi iné ostáva? Asi nič, len mlčať a čakať, kým si všimneš sivú ovečku v celom tvojom stáde, a dúfať, že sa mi prihovoríš skôr ako po vlastnom páde.Nechcem byť len bútľavá vŕba vedľa rieky, kam občas zájdeš, a povieš prosím,pomôž mi. Nedá sa odmietnuť, a tak sa zamotávam stále viac do tej nežnej splete intríg a lží, a tak ako aj pred tým ,takto to pôjde vždy. Chcem s tým už skoncovať, no nechcem stratiť kontakt, nechcem ťa milovať,ale iba len tak...

Autor: Nelly


piatok 5. septembra 2008

C´est la vie


Nechcela som ,aby to takto skončilo,
aby priateľstvo zničilo zopár sprostých ľudí.
Koľko dávali, toľko si vzali,
na názor obvineného ohľady nebrali.
Čo mohlo byť a už nebude,
zničilo zopár slov a viet.

Behom pár sekúnd obrátil sa mi celý svet.
Svojou naivnosťou dohnala som moje činy k tomu,
že chodím rozmýšľať k jedinému stromu,
no márne čakám odpovede...

Na jeden krát prišlo informácií až moc.
A ty ani netušíš aká ťažká je každá noc,
keď zaspávam s tým,
že som zasa niekomu uverila...

Taký je život a my mu súradnice neudávame,
len sa snažíme, aby boli také, o akých snívame.
Niekomu sa darí, no môj vlak ide stále inam,
neviem ho chytiť do rúk a tak sa z okna dívam,
kam sa ženie a čo za sebou zanecháva.
Viem, že to záhadné slovo prepáč teraz nič nevyrieši,
no byť s týmto pocitom nie je žiadna výhra.
Vážne ma to mrzí, no každý raz zlyhá.
Teraz som to ja, potom niekto iný,
ale nie je ružový sen žiť s pocitom viny,
nielen za toto, ale za všetko,
čo som kedy zbabrala.

Keby každý môj priestupok bol len malým kamienkom,
tak bralá, ktoré by v mojom živote narástli, siahali by až k oblakom.
Taká som ja a neviem čo s tým,
človek so srdcom veľkým.
Ešte nikdy neboli riadky tak reálne pravdivé.
Zdajú sa ti trápne?
Nerieš... Je to bláznivé.

Autor: Nelly

pondelok 4. augusta 2008

Letné reminiscencie


Bol nádherný letný deň. Pláž pri Dunaji bola zaplnená do posledného miestečka.

Ležala som na deke, nechala sa hladiť sviežonežným vánkom a tvoja ruka, len tak položená na mojom stehne, mi dávala pocit dôvernej blízkosti a upokojujúcej pohody.
Telo sa mi pod dotykmi slnečných lúčov roztápalo až do blaženej ničoty, svet okolo mňa zmizol a ja som vnímala len oblúk modrej oblohy nado mnou s bielymi obrázkami, z ktorých som si čítala o všetkých zázrakoch sveta...a nekonečný spev rieky unášal moju dušu až do omamnej ríše snov...

Zobudila ma až lopta, ktorá dopadla na našu deku. Sadla som si a len pomaly som začala vnímať realitu, pláž plnú ľudských tiel. Telá – krásne, od prírody pekne tvarované, štíhle aj plnšie, niektoré obézne až do takej miery, že nadobúdali zvláštne až bizarné tvary.

Zrazu moju pozornosť upútala prichádzajúca dvojica. Starček a starenka. Celkom starí, zoschnutí, akoby z iného sveta. Kráčali pomaly, nenáhlivo sa predierali pomedzi deky a ležiace telá.

V spleti pohybujúcich sa postáv som dvojicu na chvíľku stratila z dohľadu.

A potom som ich objavila. Stáli po kolená vo vode, obaja do pása nahí, biela farba ich tiel sa odrážala od zelenomodrej hladiny rieky. Ich pokožka svietila ako starý pergamen , na ktorom boli zaznamenané všetky trápenia, bolesti a radosti ich života. Starenka bola zohnutá, biele prsia, vysaté životom, jej padali až ku kolenám. Starček jej pomaly a jemne umýval chrbát. Najprv mydlom a potom naberajúc vodu do dlaní splachoval z tela mydlovú penu. Po chvíľke si úlohy vymenili.
Umývali sa dlho, dôkladne, nikam sa neponáhľali. Sami uprostred sveta. Fascinovane som ich pozorovala. Podivuhodný obraz - ako keď urobíte fotomontáž , ako keď do farebnej fotografie moderného sveta vložíte čiernobiely obrázok zo starodávnych čias. Ako keď sa zastaví čas.

Poobzerala som sa okolo. Zaujímavé, všetci ich pozorovali, ale nikto sa ani nepohoršoval, ani nesmial. Na viacerých tvárach som zachytila výraz dojatia a úprimnej účasti.

Po obrade očisty sa opäť vydali na cestu. Nie späť, nie tým smerom, odkiaľ prišli. Ich kroky sledovali prúd rieky. A mne sa zdalo, že presne poznajú cieľ svojho putovania a v ruke už zvierajú mincu pre starého prievozníka...

Autor:O.Ď.

piatok 18. júla 2008

Modrý deň...


Kvapky dažďa pristávali na skle celkom pokojne a pravidelne. Pršalo už druhý deň – občas silným lejakom, inokedy jemne, ako teraz. Eva sledovala cez okno poloprázdneho autobusu ubiehajúcu dolniacku rovinu. Chvíľami jej pohľad spočinul na stránke knihy, ktorú mala položenú na kolenách. Už po niekoľký krát sa snažila upútať pozornosť na úvodný odstavec obľúbeného Kornerovho románu o Jesseniovi. „Veľkí samotu vyhľadávajú, malí sa jej boja...“

„To je pravda“ – pomyslela si. Tiež sa u nej vyskytnú dni, keď je občas doma sama. Vtedy si musí vždy pustiť rádio, alebo aspoň prinesie mačku zo záhrady. Pousmiala sa... Miluje mačky. Má k nim veľkú úctu. Podľa Evy sú to absolútne herečky. Keď bola ešte malá, tešila sa na zoznámenie s každou zatúlanou divoškou. Trvalo maximálne tri dni, aby si ju skrotila. Skrotiť, znamenalo podľa mačky prijať Evu do svojho teritória... Byť v spoločnom priestore, rešpektovať sa. Nedá sa povedať, že Eva bola jej paňou – na to sú mačky príliš hrdé. Iba mali medzi sebou tichú spriaznenosť, ako dobré priateľky...

Vrátila sa ku knihe, stále však nevnímala obsah slov. Preto ju radšej zavrela. Mala pred sebou ešte dve hodiny cesty do Bratislavy. Vedela, že sa nesmie oddať myšlienkam na vyšetrenie. Jej fantázia by ako vždy, posplietala tie najtragickejšie scenáre. A to by ju hrozne rozbilo, už sa pozná. Hlavne nemyslieť!!! Veď napokon, veci vždy nejako dopadnú.

„Čo budem teda robiť?“ – spýtala sa v duchu. Spať sa jej nechcelo, na to bola príliš rozrušená. Znova, ako už po niekoľký krát za cestu, načrela rukou do tašky, aby zistila čas na mobile. Mimovoľne nahmatala ruženec – reťaz malých svetlomodrých zrniečok, pamiatku po starkej... Veď hej. Že na to neprišla skôr! Pokúsi sa modliť.

„Takže: Keby tak Boh požehnal Bratislavu... Keby......“

Dlhá pauza. Zaťala zuby. Znechutená si uvedomila opäť starý pocit obchodovania. Keď dá Bohu napríklad tri „zdravasy“, On by jej mal dať... Vedela, že takto je to nesprávne! Ale... najľahšie, najpohodlnejšie... úsilie len pár minút pred akciou... Viera na jedno použitie.

Možno bola na príčine tá monotónna cesta, či vytrvalý systém dažďa čo spôsobilo, že Eva sa vzbúrila. Odrazu mala túžbu pristúpiť k modlitbe poctivo. Uvedomovať si každé jedno slovo a s ďalším pokračovať, až kým ju úplne neprenikne sila toho prvého... Pravda, mohla túto potrebu prevalcovať nasilu. Ako už toľko krát predtým... Znásilniť modlitbu, prelúskať ruženec silou mocou a prinútiť sa uveriť, že obchod sa vydarí. V tejto chvíli však kapitulovala. Mala predsa necelé dve hodiny času. Dážď vonku opäť začal meniť svoju intenzitu na silnejší lejak. Šofér pustil kazetu s akýmisi maďarskými evergreenmi.

Stisla v dlani modré zrnká a začala v duchu sústredene citovať Ježiša:

„Otče náš...... Otče.....?“ Pauza. „ Si vôbec?.... Si.. tu....?... Čo to vlastne chcem? Čo si myslím? Že keď hodím tých pár slov do Deus ex machina, vypadne zázrak? Že Ťa budem cítiť? Veď to...cítiť. Aspoň občas, Bože... Viem, že viera nemá závisieť od pocitov, ale ja... teraz potrebujem... Tvoje..objatie..?“

Eva pokúšala. Ako rozmaznané dieťa, ktoré vie, že dosiahne čo chce. Ponorila sa do obľúbenej a častej predstavy, pričom jej tvár nadobudla pokojnejší výraz: Boží trón, veľa svetla, množstvo kľačiacich anjelov. Nádherný spev chórov, ktorý dopadá na svet nežne, ako spomalené huňaté vločky snehu, do ktorých sa dá zababušiť. Všetko je vznešené, biele, no hlavne dobré. Dobré... Privrela oči. Vedela, čo bude nasledovať. Vždy, keď vyprovokovala tento „dialóg“, prišla odpoveď. Odpoveď, ktorá leží od počiatku vekov v hĺbke jej srdca. Vlastne mala pocit, že v hĺbke každého srdca:

„Áno? Som tu... Ja...SOM!“

„Otče...“

Prešla asi minúta. Ďalej to jednoducho nešlo. Začalo ju páliť v krku. Spočíva tu pod obnažujúcim pohľadom Stvoriteľa, ktorý túži po tom, aby čosi objavila. Zrazu jej bolo jasné, že ak práve teraz nepochopí niečo veľmi dôležité, niečo základné a podstatné vo vzťahu s týmto všeobjímajúcim Dobrom, v rozhovore nemá právo pokračovať. Leží medzi nimi nejaká bariéra. Eva sa pokúšala nájsť odpoveď:

„Čo tu vadí? Čo je tým blokom? Hriech?“ Pravda, všeličo by sa našlo. Oľutovala všetko, na čo si spomenula. No stále neprichádzalo úplné uvoľnenie, aby mohla v poctivosti „otčenáša“ pokračovať.

„Čo je dôležitejšie ako všetky potknutia? Čo Boha zaujíma na prvom mieste?“ Eva začala zamyslene prstom na zarosené okno kresliť malý krížik, ktorý postupne nadobúdal tvar hviezdičky, kolieska a napokon srdca. Tušila, že odpoveď sa blíži. A akokoľvek sa jej bála, nemala silu nepočuť:

„Eva... Miluješ ma?“

„No... áno Pane, si dobrý, spravodlivý a veľký Otec. Jediný Pán tohto sveta. Obdivujem Ťa, vážim si Ťa, patrím Ti...“

„Eva, aj ja ťa milujem.“

Odpovedala až po chvíli: „Ja viem Bože... je to pre mňa.. veľká časť... ale.. NIE!“ Toto slovo takmer vykríkla, niečo sa v nej vzoprelo. „Ty – čistý Boh, nemôžeš milovať niečo také, ako som ...ja! Spravila som v živote toľko chýb... Nedovolím ti to! Nedovolím to nikomu. Zašpinil by si sa. Zranil.“ Dopovedala takmer nahlas, rozhodne a pokojne.

Bariéra po chvíli začínala nadobúdať kontúry. Že by si nedovolila vlastniť pocit byť milovanou? Áno, zdá sa... Prenikla ju horúčava. „Čo to tu preberám! Späť, späť! Toto som nechcela, zachádzam príliš...“ Rýchlo vložila spotený ruženec do tašky. Napriek tomu sa však už myšlienky nadali zastaviť:

„A prečo mi to nechceš dovoliť?“

Ďalšia chvíľa premýšľania, nový krížik na okne:

„Lebo nenesiem ovocie. Nerobím pre Teba Bože v podstate nič užitočné. Všetko je márnosť, asi by som mala byť inde, v nemocnici, na misiách...nechápem všetky tie cesty osudu... Nikto ma v skutočnosti nepotrebuje. Som suchý konár, ktorý treba hodiť do ohňa, nieto ešte milovať.“

Veľmi dobre vedela, že tento druh jej občasnej paranoje je pre Boha prípad, kedy rád vezme do náručia svoju ovečku Evičku. Momentálne nie špinavú, zablúdenú, dodriapanú lesným tŕním, ale iba namočenú do melancholickej sabaľútosti. Chápala túto Jeho súcitnú lásku, ale napriek tomu nedokázala Bohu dovoliť, aby ju do svojho náručia vzal.

„Prečo? Pýcha? Málo detstva v duši? Čo mi dnes je?“ Eva nevedela. Bola príliš napätá. Ako loďka, ktorú okupuje jemný vánok, ale pre tvrdosť svojich plachiet sa nemôže pohnúť z miesta. V tejto chvíli by jej asi najviac pomohli slzy. No tá hrdá ale predovšetkým hanblivá bytosť v nej... Veď v autobuse boli ľudia. Hoci väčšinou pospávali, ale boli! Čo by si o nej pomysleli? Veď to! Predsudky! Možné názory a mienky. Odjakživa bola nimi zošnurovaná ako v barokovom korzete. A z takéhoto stavu duša slabne, až je napokon ako tieň. Vraždy slobody... V mysli sa jej vynorila myšlienka z akejsi knihy: „Boh a sloboda je jedna podstata.“

„Som neslobodná, a to nášmu vzťahu prekáža! Vlastne... prekáža to všade.“ – pochopila. „Vlastnia ma ľudia, nie Boh. A prvé prikázanie predsa znie...“

Jediné, čo v tejto chvíli dokázala bolo, že si tieto fakty s nechuťou priznala. Ďalej sa už pohnúť nevedela. Rovnako, ako so slovami modlitby. Celý proces nad sebou radšej uzatvorila. Cítila prázdnotu a vyčerpanosť. V okne sa slabo odrážala jej tvár. Preto radšej znova zavrela oči. Pálili ju mŕtve slzy, ktoré trpezlivo čakali na svoj čas. Zatiaľ tiekli do Evinho vnútra a po dlhej chvíli vybrázdili aspoň pokus o pokoj:

„Dobrý Bože. Viem, že vieš, že Ti neviem dovoliť, aby si ma mal rád. Viem, že vieš, že to neviem dovoliť ani sebe, ani nikomu inému. Jediné, čo ale môžem urobiť je, že Ti celú túto vec odovzdávam. Odpusť, že som taká nechápavá a zložitá. Aj napriek tomu Ťa prosím: buď so mnou ešte trpezlivý. Ja .... odpusť mi môj strach z ľudí...“

Tak! A teraz povedala aspoň pravdu!

Eva sa zrazu potrebovala nadýchať čerstvého vzduchu. Pootvorila teda nachvíľku okno. Čoskoro sa jej zjavili na tvári studené kvapky dažďa. Nevadilo jej to, naopak: Vyhovovala jej tá ich neposlušnosť. Dokonca sa pristihla pri malom záchveve cynickej radosti:

„Adoptujem si kúsok tohto dažďa, kým moje slzy spia, kým sa hanbia...“ Vyčerpaná, ako po víťaznom boji, no plná čudesného pokoja privrela znova viečka. Ešte začula poslednú vetu:
“Buď iba jednoduchá a dobrá.“

„Jednoduchá a dobrá.. Áno, aké ľahké. Všetko bude dobré..“ Opakovala si v duchu a za krátky čas sa s ľahkým úsmevom ponorila do ozdravujúceho polospánku.

Autor: Mária Košútová, leto 2001

nedeľa 13. júla 2008

Smútok



večerný vánok tíško si spieva
za oknom chlad a tma
šedivá clivota svoj plášť rozprestiera
do noci hodvábu zahalí ma


cez okno oka do duše nazerá
mnou nezvaný hosť
priplával na vlnách slaného jazera
na srdce vtlačil mi krvavý bozk


mrazivú tieseň ako dar prináša
rozjatrí rany, čo deň mi dal
bubienkom strieborným svoj tanec ohláša
slávnosti smútku prvý takt zadal


v šialenom rytme krúti sa dokola
divoko bubnuje a spieva
dušu mi vyzlieka úplne dohola
udeliť milosť mi, ukrutník, odopiera


do rána tancuje ukrutné bolero
orgie smútku v zamate noci
do rána bolesťou srdce mi horelo
zgniavená duša je v jeho moci


spásou mi je úsvit, čo sen mi prinesie
zatvorí rany, čo deň mi dal
a bozkom na srdce môj smútok zaženie
hlas bubna umlčí, čo pokoj mi vzal

Autor:O.Ď.


Hryz





























Keď slza padne na papier a zmyje všetky vášne

Keď rozplynie sa celý svet pod ťarchou jediného slova

Len jeden bozk na mojich perách

A svet sa začne točiť iným smerom

Len jeden pohľad do zelených očí

A básnik prestane písať básne perom

Napíše ich svojou krvou zo srdca zraneného

Napíše ich svojou dušou svojho tela nahého

Bude písať o láske nenaplnenej, bez ozajstného citu

Predstaví si tajnej túžby svojej ukrytej črtu

V slovách ukrytá trpkosť lásky zrodenej z prachu

V láske ukrytá temná diera plná strachu

Básnik roní slzy keď myšlienka týra ho

Bolesť čo vryje ryhu hlbokú do neho

V jeho duši už nie je miesto na žiadny iný cit

Táto bolesť prebodla jeho mocný štít

Jeden dotyk druhej ruky na zranenej duši

Zahryzne hlbšie a hlbšie


Autor: Cherry

streda 18. júna 2008


Cesta lásky

Moju lásku k tebe
len ťažko vyjadriť slovami.
Aj keď cestu nenašli sme k sebe,
láska raz príde sama za nami.

Aj keď chodník jej bude neraz haditý,
aj keď veľa prekážok jej v ceste bude stáť,
aj keď niekedy chuť zastaviť sa bude mať,
ty budeš v mojom srdci navždy ukrytý...

Sú...

Sú slová, ktoré neboli vyslovené,
sú lásky, ktoré boli utajené.
Sú spomienky, na ktoré sa ťažko spomína,
no žijeme, aj keď možno veľa ľudí nás preklína.

Sú tváre, ktoré sú nám známe,
sú sny, ktoré niekedy sa plnia.
Sú ľudia, na ktorých radi spomíname,
aj keď niektorí sa časom menia...


Človek - pilot života

Keď sa ťa spýta život,
či si s ním spokojný,
ty buď naďalej jeho pilot,
aj keď čakajú ťa ťažké dni.

Aj keď ti život zráta
všetky rany na duši,
aj tak ho ber ako kamaráta
a on ti ešte dlho poslúži.

Autor: Lucia Ž. /15 r./