streda 10. septembra 2008

Pavučiny


Vždy, keď už mám nadosah tvoje pery, ty povieš ,že odchádzaš a ja stratím kus viery. Zaľúbila som sa to tvojich slov písaných do krásnych súvetí. Niet už cesty späť, nedá sa vrátiť na cestu plnú kvetín. Je už len cesta jediná ,a to po tŕňoch krvavých, až potom zistím ,či na konci je odmena, alebo nastal čas nocí preplakaných.Ešte som ťa nemala a už tuším ,že ťa strácam,k tým pekným chvíľam svoje myšlienky stále vraciam.Ako naivná bábika z porcelánu, ktorou manipulujú všetci okoloidúci, tak cítim sa, keď sa na mňa zahľadíš tým pohľadom očarujúcim. A už tiež viem, že ty si len moja ilúzia, moja predstava, vytvorený princ, ktorého mám rada. Nuž, čo mi iné ostáva? Asi nič, len mlčať a čakať, kým si všimneš sivú ovečku v celom tvojom stáde, a dúfať, že sa mi prihovoríš skôr ako po vlastnom páde.Nechcem byť len bútľavá vŕba vedľa rieky, kam občas zájdeš, a povieš prosím,pomôž mi. Nedá sa odmietnuť, a tak sa zamotávam stále viac do tej nežnej splete intríg a lží, a tak ako aj pred tým ,takto to pôjde vždy. Chcem s tým už skoncovať, no nechcem stratiť kontakt, nechcem ťa milovať,ale iba len tak...

Autor: Nelly


Žiadne komentáre: