štvrtok 10. júna 2010

Žuvačka alebo keď zamračí sa deň.

Stalo sa za bieleho dňa:

Ponáhľal som sa k autobusu. Stojí za to prehnať pľúcne mechúriky, človek si potom za odmenu pohodlne môže sadnúť, inak mu za lenivosť ostane miesto na státie. V horšom prípade vo vlastnej šťave sa nechať zlisovať v uličke zovretý medzi nervóznymi telami cestujúcich. Tak nejako to vypadá v autobusoch v najväčších letných horúčavách.

Bežal som. So žuvačkou v ústach a uznajte, ťažko sa beží so žuvačkou v ústach, nuž ... vypľul som ju za behu. Veľmi pozorne som sa však stihol pozrieť, či sa niekto nedíva. Nepochopili by! No veď povedzte, len tak si odpľuť. Nie, to by sa teda nemalo! Som však človek vychovaný, nemyslite si, dokážem i hodinu niesť najmenší papierik, kým sa mi nepritrafí do cesty odpadkový kôš. Však som človek kultúrny! Ale žuvačku ...? Má mi snáď zabehnúť v hrdle? A je to napokon vec biologická, rozloží sa bez ťažkostí v zemi. Zem ju prijme, ako sa správne vraví. No a tak napokon, akáže to vina!?


Dobehol som. No vyhliadky na sedenie príliš ružové už neboli. A iste ani pre tých, čo dobiehali za mnou. Nejaké udychčané ženy sa náhlili hneď po mne. Jedna z nich zrazu začala energicky šúchať nohou o zem a krátko na to hromžiac so šúchajúcou nohou sa blížila ku mne, v snahe zaradiť sa do zástupu a tiež preto, aby ju nepredbehli. A samozrejme, za môj chrbát. Vnímal som akordy prichádzajúcej smršte. Tá korpulentá dáma už do pol minúty doslova sršala hnevom.

- "Ktorý blbec, idiot, chruňo sprostý! Keby som vedela koho to bola žuvačka, hlavu mu odtrhnem !!!"

Keby len chudera vedela, že ten blbec stojí pred ňou. Hrôza domyslieť odhalenie. Je z rovnakého pracoviska a teším sa u nej celkom dobrej priazni. Ohovára ma síce rovnako ako druhých ale na mňa berie predsa len akú takú zhovievavosť. Som jej zrejme nejak sympatický. Aj ma napadlo, že by som sa pridal k odsúdenie toho darebáka ... ale čo? Či som už úplne osprostel!? Až ma zalialo. Taká nezodpovedná odvaha! A ešte aj ... nadávať na seba? Nie, v žiadnom prípade! Sám by som sa ešte odhalil. Spravila by zo mňa handru ľudstva, zlosyna sveta, ... áno aj za svetové katastrofy by som mohol. A ako jej len ostatné prikyvovali. Mysleli to vážne? Aké sú zrazu lojálne a uznanlivé. Tetky jedny falošné, určite boli nadmieru spokojné; kolegyňa má po chvastaní. Tie jej super sandále z Poľska.

Medzitým prešla dáma ku kliatiu. Žuvačka nie a nie opustiť jej topánku a mazať si ruky, "... pre nejakého nevychovaného chmuľa?" Že vraj úplne nekompletného. Mne nič predsa nechýba!! Čo si to tá stvora dovoľuje? Tak to už je teda priveľa! Ach, už aby som bol vo vnútri.

Čo to ten šofér robí!? Čo sa úplne zbláznil? Teraz dopĺňa pásku do strojčeka?! Zrovna teraz? To je naschvál ! Ešte sa na mňa aj pozrel. V tom pohľade bola evidentná škodoradosť. Celkom iste ... áno, dobre som to videl. Určite ma chce nechať úplne vykúpať vo vlastnej šťave. Ale ako vie, že som to bol ja ... ?? To trvá ..., to trvá ... no konečne.
Rad sa trošku pohol. Ďalšia neprajníčka, čo - rovno pomstiteľka. Do ...
Veď ona nie je normálna! ... , v autobuse platiť päťstokorunáčkou, za cestu, čo je potrvá akurát tak na dve kýchnutia. Vraj, že nestihla rozmeniť. No pravdaže! ... Nie!. To urobila schválne, kvôli mne!!! Prečo nevytiahla tú dvadsaťkorunu?! Ja to neprežijem. Šofér znova na mňa pozrel. Úplne sa rozplýva nad mojou tryznou. A aký je len mimoriadne pokojný - odrazu! Keby som tu nebol ja, soptil by až by sa chvel autobus.

To sa už úplne rozvarená dáma pustila aj do mojej rodiny. Ale tu by som už mal zasiahnuť! Veď ani jeden z mojich príbuzných nebol nikdy na miestach, ktoré opisuje. Pokiaľ viem, všetci sa vždy tešili dobrému zdraviu. Tak čo trepe. Zavrie jej už ktosi tú hubu?!

Rad sa pohol a ja som konečne pri šoférovi. Či to bolo vypätie, či nadmierna kontrola duševnej rovnováhy neviem, potknutie na poslednom schode nevypadalo pre okolo sediacich ako únava z horúčavy. Keby mi katapultovanú peňaženku nezachytil šofér, ešte by som po autobuse zbieral aj drobné. Tak a teraz to už všetci vedeli!
To je ten lump! Žuvačky pľuje po uliciach, je ešte horší ako psíčkar, veď ani ten nezanecháva stopy po cestách, iba ak jeho pes.

Ale osud bol milosrdný. Zaplatil som cestovné. S dobre nastrojeným pokojom a určite i s vydarene ospravedlňujúcim sa úsmevom, veď kto sa v takej trme - vrme nepotkne na schode, som sa konečne odobral do útrob autobusu. Dokonca, čuduj sa svet, ušlo sa mi miesto na sedenie. Tak to už bolo celkom určite vykúpenie a čo vykúpenie, dôkaz neviny! Taký obyčajný, malý, maličký priestupôčik nestojí za to, aby sa človek vinil. Žuvačka nie je bomba!

Spokojne som sa usadil, zbavený všetkých nepríjemných dojmov, nevšímajúc si už rozruch, ktorý zasiahol príchodom rozpálenej dámy polovicu autobusu. A ešte k tomu musela stáť v uličke. Celkom som sa pobavil nad gestom, ktoré ma odrazu napadlo, aké by to bolo, keby som jej ponúkol za jej vytrpené chvíle miesto k sedeniu ... ale nie, škodoradostný predsa nie som! A zlý, pokrytec ... ? Tiež asi nie. Predsa ma nad tou myšlienkou otriaslo a napokon, bola to len myšlienka, celkom malá nevinná myšlienôčka. Ale aká príjemná ... Fuj!


Otvoril som si konečne časopis, ešte ráno zakúpený. Tie citáty v časopisoch! Kto len na to prišiel prvý, vrhať múdre slová do citátov, všetci to robia rovnako ... Na jeden sa zrovna dívam: "... čo nechceš, aby ti robili druhí, nerob ani ty im! .."

Človek má hneď čudný pocit v žalúdku, takmer by sa cítil vinný. Ktovie, práve to hádam chcú dosiahnuť. Ale na seba sa nikto nepozrie?!

Asi je na čítanie predsa len príliš teplo. Vrátil som časopis späť do tašky a spokojne som zadriemal, veď deň bol náročný.

°°°

Neprešli ani tri týždne, keď som sa ponáhľal so známymi na jedno dôležité, už vopred ohlásené pracovné stretnutie. Chcel som si skúsiť zapodnikať – naivný! Meškali a času bolo len tak - tak. Nemám rád nepresnosť a už vôbec nie mnou nezavinené vyčkávanie, bol som teda dosť nervózny.

Prednášky boli brané veľmi prísne, hlavne včasný príchod. Minúta oneskorenia už znamenala hypnotický pohľad prítomných, čo v skutočnosti značilo – vinný, ale na odstrel ešte nezrelý. Žiadne vyrušovanie sa netolerovalo, hrozila tvrdá pokuta. Len za pípnutie mobilu, ak ho neborák zabudol vypnúť znamenalo po večeri pohostiť z vlastných zdrojov celý kolektív poslucháčov. Vrátane prednášajúcich, samozrejme. Spolu okolo 100 ľudí. Pochopiteľne, že u začínajúcich adeptov to znamenalo buď vymenenú zámku na byte alebo úspešný pokus o kolaps.

No čo, sú aj horšie veci a napokon, kde sa dbá na poriadok, nemôže byť zlé vedenie. Tak čo!

Známi konečne dohrmeli. Vodič mal vyblýskané auto, zlé jazyky hovoria, že je taký pedant, že sa v aute aj vyzúva. Kecy!

Urobil som zopár krokov k autu, ale ... čo to?! Teraz ..., akurát teraz, keď mám tak naponáhlo. Akýsi blbec tu vypľul žuvačku. Šofér so sústrasťou prikývol a pozrel na hodinky. Celkom mi bolo jasné, celkom sa mi to javilo logické, keby ma tu nechali, veď už nestíhame, videl som už aj nohu pripravenú na plyne, pre takého nemožného, šuchtavého chlapa neponesú predsa následky všetci!

Zafunel som ako býk. Pre jednu sprostú žuvačku ! Zrovna mne sa to stane. To ma zasa ktosi nemá rád!

- "Ktorý blbec, chruňo sprostý! Keby som len vedel, kto to bol, hlavu mu odtrhnem ..."

- No teda! Veď sú to slová tej tetky od autobusu. Tak ma predsa len dostala!

M.Púček, Dca

Žiadne komentáre: