Žuvačka alebo keď zamračí sa deň.

Stalo sa za bieleho dňa:

Ponáhľal som sa k autobusu. Stojí za to prehnať pľúcne mechúriky, človek si potom za odmenu pohodlne môže sadnúť, inak mu za lenivosť ostane miesto na státie. V horšom prípade vo vlastnej šťave sa nechať zlisovať v uličke zovretý medzi nervóznymi telami cestujúcich. Tak nejako to vypadá v autobusoch v najväčších letných horúčavách.

Bežal som. So žuvačkou v ústach a uznajte, ťažko sa beží so žuvačkou v ústach, nuž ... vypľul som ju za behu. Veľmi pozorne som sa však stihol pozrieť, či sa niekto nedíva. Nepochopili by! No veď povedzte, len tak si odpľuť. Nie, to by sa teda nemalo! Som však človek vychovaný, nemyslite si, dokážem i hodinu niesť najmenší papierik, kým sa mi nepritrafí do cesty odpadkový kôš. Však som človek kultúrny! Ale žuvačku ...? Má mi snáď zabehnúť v hrdle? A je to napokon vec biologická, rozloží sa bez ťažkostí v zemi. Zem ju prijme, ako sa správne vraví. No a tak napokon, akáže to vina!?


Dobehol som. No vyhliadky na sedenie príliš ružové už neboli. A iste ani pre tých, čo dobiehali za mnou. Nejaké udychčané ženy sa náhlili hneď po mne. Jedna z nich zrazu začala energicky šúchať nohou o zem a krátko na to hromžiac so šúchajúcou nohou sa blížila ku mne, v snahe zaradiť sa do zástupu a tiež preto, aby ju nepredbehli. A samozrejme, za môj chrbát. Vnímal som akordy prichádzajúcej smršte. Tá korpulentá dáma už do pol minúty doslova sršala hnevom.

- "Ktorý blbec, idiot, chruňo sprostý! Keby som vedela koho to bola žuvačka, hlavu mu odtrhnem !!!"

Keby len chudera vedela, že ten blbec stojí pred ňou. Hrôza domyslieť odhalenie. Je z rovnakého pracoviska a teším sa u nej celkom dobrej priazni. Ohovára ma síce rovnako ako druhých ale na mňa berie predsa len akú takú zhovievavosť. Som jej zrejme nejak sympatický. Aj ma napadlo, že by som sa pridal k odsúdenie toho darebáka ... ale čo? Či som už úplne osprostel!? Až ma zalialo. Taká nezodpovedná odvaha! A ešte aj ... nadávať na seba? Nie, v žiadnom prípade! Sám by som sa ešte odhalil. Spravila by zo mňa handru ľudstva, zlosyna sveta, ... áno aj za svetové katastrofy by som mohol. A ako jej len ostatné prikyvovali. Mysleli to vážne? Aké sú zrazu lojálne a uznanlivé. Tetky jedny falošné, určite boli nadmieru spokojné; kolegyňa má po chvastaní. Tie jej super sandále z Poľska.

Medzitým prešla dáma ku kliatiu. Žuvačka nie a nie opustiť jej topánku a mazať si ruky, "... pre nejakého nevychovaného chmuľa?" Že vraj úplne nekompletného. Mne nič predsa nechýba!! Čo si to tá stvora dovoľuje? Tak to už je teda priveľa! Ach, už aby som bol vo vnútri.

Čo to ten šofér robí!? Čo sa úplne zbláznil? Teraz dopĺňa pásku do strojčeka?! Zrovna teraz? To je naschvál ! Ešte sa na mňa aj pozrel. V tom pohľade bola evidentná škodoradosť. Celkom iste ... áno, dobre som to videl. Určite ma chce nechať úplne vykúpať vo vlastnej šťave. Ale ako vie, že som to bol ja ... ?? To trvá ..., to trvá ... no konečne.
Rad sa trošku pohol. Ďalšia neprajníčka, čo - rovno pomstiteľka. Do ...
Veď ona nie je normálna! ... , v autobuse platiť päťstokorunáčkou, za cestu, čo je potrvá akurát tak na dve kýchnutia. Vraj, že nestihla rozmeniť. No pravdaže! ... Nie!. To urobila schválne, kvôli mne!!! Prečo nevytiahla tú dvadsaťkorunu?! Ja to neprežijem. Šofér znova na mňa pozrel. Úplne sa rozplýva nad mojou tryznou. A aký je len mimoriadne pokojný - odrazu! Keby som tu nebol ja, soptil by až by sa chvel autobus.

To sa už úplne rozvarená dáma pustila aj do mojej rodiny. Ale tu by som už mal zasiahnuť! Veď ani jeden z mojich príbuzných nebol nikdy na miestach, ktoré opisuje. Pokiaľ viem, všetci sa vždy tešili dobrému zdraviu. Tak čo trepe. Zavrie jej už ktosi tú hubu?!

Rad sa pohol a ja som konečne pri šoférovi. Či to bolo vypätie, či nadmierna kontrola duševnej rovnováhy neviem, potknutie na poslednom schode nevypadalo pre okolo sediacich ako únava z horúčavy. Keby mi katapultovanú peňaženku nezachytil šofér, ešte by som po autobuse zbieral aj drobné. Tak a teraz to už všetci vedeli!
To je ten lump! Žuvačky pľuje po uliciach, je ešte horší ako psíčkar, veď ani ten nezanecháva stopy po cestách, iba ak jeho pes.

Ale osud bol milosrdný. Zaplatil som cestovné. S dobre nastrojeným pokojom a určite i s vydarene ospravedlňujúcim sa úsmevom, veď kto sa v takej trme - vrme nepotkne na schode, som sa konečne odobral do útrob autobusu. Dokonca, čuduj sa svet, ušlo sa mi miesto na sedenie. Tak to už bolo celkom určite vykúpenie a čo vykúpenie, dôkaz neviny! Taký obyčajný, malý, maličký priestupôčik nestojí za to, aby sa človek vinil. Žuvačka nie je bomba!

Spokojne som sa usadil, zbavený všetkých nepríjemných dojmov, nevšímajúc si už rozruch, ktorý zasiahol príchodom rozpálenej dámy polovicu autobusu. A ešte k tomu musela stáť v uličke. Celkom som sa pobavil nad gestom, ktoré ma odrazu napadlo, aké by to bolo, keby som jej ponúkol za jej vytrpené chvíle miesto k sedeniu ... ale nie, škodoradostný predsa nie som! A zlý, pokrytec ... ? Tiež asi nie. Predsa ma nad tou myšlienkou otriaslo a napokon, bola to len myšlienka, celkom malá nevinná myšlienôčka. Ale aká príjemná ... Fuj!


Otvoril som si konečne časopis, ešte ráno zakúpený. Tie citáty v časopisoch! Kto len na to prišiel prvý, vrhať múdre slová do citátov, všetci to robia rovnako ... Na jeden sa zrovna dívam: "... čo nechceš, aby ti robili druhí, nerob ani ty im! .."

Človek má hneď čudný pocit v žalúdku, takmer by sa cítil vinný. Ktovie, práve to hádam chcú dosiahnuť. Ale na seba sa nikto nepozrie?!

Asi je na čítanie predsa len príliš teplo. Vrátil som časopis späť do tašky a spokojne som zadriemal, veď deň bol náročný.

°°°

Neprešli ani tri týždne, keď som sa ponáhľal so známymi na jedno dôležité, už vopred ohlásené pracovné stretnutie. Chcel som si skúsiť zapodnikať – naivný! Meškali a času bolo len tak - tak. Nemám rád nepresnosť a už vôbec nie mnou nezavinené vyčkávanie, bol som teda dosť nervózny.

Prednášky boli brané veľmi prísne, hlavne včasný príchod. Minúta oneskorenia už znamenala hypnotický pohľad prítomných, čo v skutočnosti značilo – vinný, ale na odstrel ešte nezrelý. Žiadne vyrušovanie sa netolerovalo, hrozila tvrdá pokuta. Len za pípnutie mobilu, ak ho neborák zabudol vypnúť znamenalo po večeri pohostiť z vlastných zdrojov celý kolektív poslucháčov. Vrátane prednášajúcich, samozrejme. Spolu okolo 100 ľudí. Pochopiteľne, že u začínajúcich adeptov to znamenalo buď vymenenú zámku na byte alebo úspešný pokus o kolaps.

No čo, sú aj horšie veci a napokon, kde sa dbá na poriadok, nemôže byť zlé vedenie. Tak čo!

Známi konečne dohrmeli. Vodič mal vyblýskané auto, zlé jazyky hovoria, že je taký pedant, že sa v aute aj vyzúva. Kecy!

Urobil som zopár krokov k autu, ale ... čo to?! Teraz ..., akurát teraz, keď mám tak naponáhlo. Akýsi blbec tu vypľul žuvačku. Šofér so sústrasťou prikývol a pozrel na hodinky. Celkom mi bolo jasné, celkom sa mi to javilo logické, keby ma tu nechali, veď už nestíhame, videl som už aj nohu pripravenú na plyne, pre takého nemožného, šuchtavého chlapa neponesú predsa následky všetci!

Zafunel som ako býk. Pre jednu sprostú žuvačku ! Zrovna mne sa to stane. To ma zasa ktosi nemá rád!

- "Ktorý blbec, chruňo sprostý! Keby som len vedel, kto to bol, hlavu mu odtrhnem ..."

- No teda! Veď sú to slová tej tetky od autobusu. Tak ma predsa len dostala!

M.Púček, Dca

Pohrebná kapela alebo pohreb komunistu

Príbeh:

Dychováci, ako sa im zväčša vraví majú popri svojich aktivitách aj jednu - dychovákom typickú, so značnou mierou opatrnosti povedať možno i "zábavnú", mimopracovnú činnosť, ku ktorej patrili tradične aj pohreby. Tam tej tvorivosti býva pomenej, na všetko sa točia dookola obohraté skladby, ale predsa len, hudba je to nádherná, kto by chcel, mohol by sa realizovať na vyberaných dielach majstrov. Nuž veď si len nechajte prejsť v myšlienkach takú Dvořákovu „Symfóniu č.9 Z nového sveta".

Väčšinou sme sa však realizovali kvôli zisku. Áno. No a čo, za pohreb jedno, dvojhodinový celkom slušný zárobok. A potom kultúrne doladenie pri získanej fľaši pálenky, nazvanej lampáš, ktorú pozostalí naviac podarovali kapelníkovi ako oldomáš.

A poviem vám, kedže práve pohreby akosi spadali do kategórie menej prísnehu žánru, človek nemusel niesť až takú dôslednú spoluzodpovednosť za čistý prejav, a i keď sa občas od odborne zdatnejších kolegov šuchol pohlavok alebo vykĺznuté slovo, dalo sa to zniesť. Na pohreboch sa písknutie, či zachrapčanie nástroja prešlo bez väčších problémov, veď napokon hrať vonku za mrazu alebo naopak za horúčav nie je žiadna slasť pre človeka, nieto ešte pre nástroj, ktorý potom vydá aj tomu zodpovedajúci zvuk.

Po nascénovanom odohratí skladieb za pochodu, nás čakala ešte jedna, zväčša nemenná choreografia, trpezlivej a naučenej účasti pri záverečných obradoch nad jamou. No – účasti, ako sa povie - zväčša sme sa šepkom nenápadne bavili, nás sa predsa nijaký pohreb nikdy netýkal. Svoje sme si odohrali a ... dokladoval to napokon aj výrok jedného môjho kolegu, ktorý zvykol odpovedať zvedavcom, keď sa ho pýtali, že kto umrel: „Revala baba, tak asi chlap“.

No nevravím, boli udalosti, z ktorých sme odchádzali dojatí alebo aspoň poučení. Vypočuli sme si občas dojemný príbeh o mŕtvom, o ktorom sme si vedeli urobiť celkom slušný obraz jeho života. Alebo farár, ktorý zoslal všeličo na bezbožné zástupy neveriacich a iných indivíduí, pobývajúcich na zemi s akosi špatne zvolenou prítomnosťou, veruže zatriasol i dušami „starých harcovníkov" ktorí si vošli aspoň do prvého poldecáku skutočne aj do svedomia. O mŕtvych však po dobrom!

°°°

Ohlásený bol pohreb známej osobnosti z podniku, v ktorom sme všetci pracovali a teda ako muzikanti podniku, ktorý nás platil sme sa ho z princípu mali zúčastniť akosi aj viac „navoňaní“. Hovorím zámerne zúčastniť, pretože sa to nielen patrilo, ale tentoraz aj vyžadovalo. Jano bol komunista a vyšší funkcionár. Bol to nemilý problém pre každého z nás, pretože to znamenalo podstatné predlženie pohrebu, kým sa prečítajú všetky pochvalné a samozrejme ako inak, znamenité a významné skutky zosnulého aparátnika. Horšie to bolo už len pri pohrebe evanjelickom, pretože ten málokedy trval menej, než dve hodiny.
Ten deň bol celkom obyčajný, ani veľmi zima, ani veľmi teplo.

Takže nás čakala nuda. A bolenie nôh zo státia. Poviem vám ale, že na zhromaždení, na ktorom nemáte vlastnú účasť, je vynútená prítomnosť takmer trestom. Často krát som spomínal, že sa ten nebohý, ktorý už tie táraniny o sebe nemohol počúvať, bavil práve na mne. Lebo nech je to akokoľvek, nech si spomínam vždy na akúkoľvek situáciu, keď som sa na zhromaždení nudil, prišli na mňa ťažké chvíle. A v tento deň bol pri mne zasa kamarát, ktorému nikdy na potvoru nechýbal jeho sarkazmus a čudná záľuba zhadzovať deje, udalosti aj ľudí svojím spôsobom, ale za to nesmierne nákazlivým, v nesmierne vážnych situáciách. Tak to bolo i ten nešťastný deň.

Jaro sa nudil. Nudil som sa i ja. A keďže sme sa nudili obaja, to nebolo dobre. A naviac sme si ani nemali o čom šuškať. A to bolo ešte horšie. Veď, keď sa myšlienky vyslovia, všetko je ako má byť. Ale keď sa myšlienky len myslia, a to ešte na pohrebe, kde je vážnosť a úcta povinná, tam je ventil pevne zatočený.

Komunista Jano bol vo fabrike veľmi známy. Starý robotník, ktorého si strana osedlala ako robotnícky vzor, prešiel všetkými štádiami vývoja až takmer na vrchol. Jano bol typ človeka, ktorý sa dostal k funkciám ako slepé kura k zrnu a pritom ešte s charakterom, ktorý by mu závidel aj starý vetrom ošľahaný morský vlk, s vášňami najspodnejšej kategórie. Keby sa mali vypípať všetky slušné slová, ktoré v živote vyslovil, veru by nebolo ani čo vypípať. Korheľ starý to bol a smilník je slovo ešte príliš slabé na vyjadrenie pojmu, ktorým ho vyznamenal jeho bujný rozkrok. Žena jeho veru často spala u rodiny aj s deťmi a neraz aj vychýrenejší mejkap z krajín večného úsvitu, ktorý jej Jano zo služobiek priniesol ako darček, neutajil nočnú konverzáciu so svojim starým. Ale nebola ani ona svätica, vlastne ich vývoju takýto vzťah len prospieval. No, napokon - ktohovie. V každom prípade sme vedeli o Janovi všetci svoje, ale nezaujímalo nás to. My sme si prišli odohrať a potom hor sa k povinnému poldecáku a domov každý po svojom.

Komunistický pohreb: ľudí na zhromaždení toľko, že viac ich už je len na púťach panenky Márie. Aj vybraní vzorní pionieri boli. Mažoretky nie! Hoci – zaujímavé by to bolo rozhodne. Aspoň by tá nuda nejako ... ale v každom prípade, myšlienky by šli úplne inam!

Prvý rečník dlho nehovoril. Bol to oficiálny prejav, ktorý predstavil Jana ako dlhoročného vzorného pracovníka podniku. Ďalšie prejavy už profilovali Jana oveľa hlbšie. Postupne sa prešlo od uvedomelého narodenia, prechádzajúceho cez uvedomelé detské a mladícke roky až k pevne zodpovednému človeku – komunistovi, budovateľovi základov svetlých zajtrajškov. Rečníci sa predháňali vo vymenovaní toho najlepšieho, čo vôbec v ľudskom živote možno vyzdvihnúť. Typické, dobre vybrúsené kecy, ktoré ako inak samozrejme, nielen zo zvyku bral organizátor pohrebu ako povinné dekórum. A rečníkov bolo stále viac.

Zívať sa nepatrilo a iste by to aj bolo od nás, ktorí sme podľa scenára boli úplne vpredu takmer pri jame a pred nami ešte na potvoru voľný priestor, provokatívne. Keďže na počúvanie nebolo nič, jediným únikom bolo pozorovanie ľudí a pozostalých. Poviem vám ľudkovia, nie je nič horšie ako falošné krasorečnenie, pri ktorom pozorujete reakcie ľudí. A to ešte naviac v prítomnosti kamaráta Jara. Nemožno sa teda čudovať, že náš zmysel pre disciplínu, beztak nikdy príliš vzorný, to príliš skoro vzdal. Bolo to celkom ako pred búrkou. Náhle stíchnutie a zrazu ...

... z Jara náhle vyšlo prvé, mne tak už dôverne známe „tchm“. Hrozný zvuk – hneď ma zachvelo vážnou obavou. Nikdy som neštudoval psychológiu, ale som si istý, že som objavil niečo, čo by som mohol aj snáď niekedy prednášať. Totiž, vo chvíľach spriaznenosti nastáva u dvoch ľudí zvláštny druh spojenia, telepatie, pri ktorej nie je vôbec nutné sledovať fyzickým zrakom druhého. Preto som vedel čo bude nasledovať a zachvel som sa. Na Jarove druhé, už hlasnejšie „tchm“ som už celkom jasne vedel, prečo Jaro urobil „tchm“ a uvidel som určite rovnaký obraz, ktorý tento zvuk v ňom vyvolal.

Ľudia dobrí! Pohľad na prítomných, ktorí sa nudia je úplne iný, ak ich vidíte pri prebujnenej fantázii a predstavách, ktoré sa prebudia k činnosti. Všetko sa začalo odvíjať. Každá veta, ktorá momentálne znela z mikrofónu, bola zrazu veľmi významová. Každé zdvihnutie hlasu, každá zmena tónu, či povzdych vyvolá veľmi obsahovo aj farbisto ucelený zodpovedajúci obraz. A na to sa predsa nedá nereagovať!? Pokojne by som povedal, že je to trest za ľahostajnosť z falošného postoja prijímať akúkoľvek lož, len ked je dostatočne uznávaná a zaradená do morálneho profilu spoločnosti.

Jaro urobil tretie „tchm“ a ja som pevne stisol jazyk na zuby a sčervenal som. Vzápätí sa nafúkol, zozelenal a potom už asi ťažko opisovať farby jednotlivo, pretože sa určite menili tak ako sa menia defilujúce city predvádzajúcej sa striptérky na pľaci. Tieto prejavy hrozného premáhania zo snahy zachovať vážnosť v situácii, ktorá nastala práve tým rozplývajúcim sa chmuľom za mikrofónom a z pohľadu na ksichty znudené ale aj strojeno-úprimne zúčastnených ľudí, to je jednoducho na jedného spravodlivého človeka ako som bol ja a môj kamarát Jaro, naozaj priveľa. Prvý výbuch smiechu sa mi podarilo zadržať za zubami.

Rečník práve opisoval starostlivého manžela plného lásky voči svojej rodine, ktorú viedol k tak vzornému spoločenskému a komunistickému životu, že citlivejšie osoby by si tam hádam aj poplakali. Pohľad na jeho manželku, mimochodom ešte celkom pohľadnú ženu, bol ako katapult dalšej salvy cez bránicu. Nemusel som pozerať na Jara, vedel som presne, čo si myslí a kde čumí.

Druhý výbuch, nezadržateľne sa valiaci niekde z môjho vnútra bol už omnoho silnejší a napriek úpornej snahe ho zadržať kdesi v hrudi, sa ozvalo už dosť počuteľné, niečo ako “huúúú-u-u-úúú“. U Jara rovnako. Strach spôsobil, že mi na čelo vystúpili prvé kropaje potu. Strach z toho, že nebudem za nijakých okolností schopný utlmiť rozvíjajúce sa vlny smiechu, ma zbavoval rozumu. Vlastne ani nešlo o smiech ale o dodnes mnou nedefinovaný prejav akejsi zmiešaniny z kŕčov a zvukov, vzniknutým vážnou obavou z náhle nezvládnutého prejavu citov, keď sa vyžaduje presne definované zachovanie spoločenského statusu. Našťastie rečník mal silný hlas a od rozvášneného prejavu sa málokto ešte odvracal k pozorovaniu okolia. V takýchto chvíľach som sa vždy snažil voliť predstavu a skúsenosti z môjho života, kde som musel prejaviť vážnosť. Predpokladal som, že práve táto vážnosť situácie vyrazí šípy valiacemu sa útoku. Takými skúsenosťami boli situácie zamerané na autoritu otca alebo výčitky matky, či niekedy svojho učiteľa a podobne, lenže na potvoru, keď som aj uvidel konečne myšlienku, ktorej som sa rýchlo chytil ako topiaci stebla, nedbajúc pozornosti, zmocnila sa ma práve tá časť situácie, kde sa autorita príliš autoritatívne nezachovala, čo prilialo len viac oleja do ohňa. A bolo po záchrane.

V situácii, v ktorej sme sa ocitli bežia myšlienky rýchlosťou svetla. Všetko mi bolo už jasné, do všetkého som videl a vedel si o všetkom urobiť predstavu až do najmenšej podrobnosti práve tak ako kamarát Jaro.

Keď som si predstavil milujúceho manžela komunistu, ktorého práve takmer básnicky líčil rečník do sfér svätcov, ktorí už hádam pre svoju svätosť ani nepotrebujú čúrať, s Jarom sme sa už zvíjali a naše dusenie sa už okolím nedalo nespozorovať. Prvé nadávky kolegov muzikantov za nami boli ešte dosť tlmené a troška prispeli k vyrovnaniu deficitu tej strašne hľadanej autority, ktorá nás mohla umierniť. Rečník sa ale prekonával. Od milujúceho manžela prešiel k milujúcemu otcovi. Predstava, ktorú ten blbec vyvolal bola absolútne zvrátená, s poznaním Jana nestotožniteľná, a my s Jarom sme videli plachého láskou a s úctou prihrbeného Jana komunistu, ktorý kŕčovito drží v jednej ruke červenú hviezdu a druhou rukou hľadí svoje deti po hlávke ako najstarostlivejší tatuško, bojazlivo poškuľujúc ku obrazu Brežneva na stene svojho bytu, či nespozoruje nejakú výčitku previnenia sprenevery sa svojmu bossovi.

Jeden obraz stíhal druhý, od skutočnosti na hony vzdialený. Udiv však, ktorý na Kvetinej tvári jeho plamenná reč vyvolala, bol takým strašným prílevom na naše mučené duše, že naše prehnutie sa dostalo až takmer do ostrého uhla. Chuderka si možno myslela, že rečník je asi na inom pohrebe ale celkom sa zdala i druhá možnosť ako oprávnene reálna: - Kveta vlastne svojmu mužovi ubližovala. Aspoň tak to vypadalo, jej opatrný pohyb očí zľava doprava a vzápätí hneď mierne otáčanie hlavy sledujúc tak prítomných, sa nedal utajiť. A možno si myslela niečo úplne iné, lebo zazdal sa mi na jej ústach aj akýsi úškrn škodoradosti. Aj deti sa vyrovnali. Áno, veď čo, že ich mlátil za mlada ako slamu cepami, takýto ventil zodpovednosti, akú niesol na svojich ctihodných pleciach, bol asi iba nutným výfukom, ktorý sa môže vyrovnať len vo výsostnom práve súkromia. Nájdené myšlienky vyvolali napokon i spokojnosť na tvárach akosi málo smútiacej rodiny.

Zato však nastal pohyb celkom viditeľný v zhromaždení ostatného príbuzenstva. Pohyb, ktorý bol ďalšou vlnou, valiacou sa na moje a Jarovo vnútro. Vysokomyseľný údiv nad počutým, s náhle prebudenou vôľou rýchlo prejaviť city, ktoré doteraz chýbali, aby nenechali aj ich bez účasti na jeho zásluhách – „... to bol človek, ten Jano ...“ – vyvolali takmer divadelné kreácie z ich ksichtenia - myšlienky sa dali čítať a my s Jarom sme boli vystavení na pranier ako zločinci, do ktorých si smel už každý kopnúť. Zatiaľ však zozadu len naši milí kolegovia. Prejavy nevôle boli už veľmi otvorené. A nielen od nich. Ľudia začali krútiť nad nami, nerozvážnymi mladíkmi hlavami.

- „Ach hrôza!“
- „Tak toto už asi nezvládneme!“
- „Kam len teraz utiecť?“

Boli sme doslova uväznení zozadu, spredu i z boku, na viac pred nami bol priestor, takže sme boli pred všetkými ako na javisku. Keď nám pred vnútorným zrakom prešli kŕčovito ďalšie obrazy rodinného a spoločenského života uvedomelého komunistu a zbystrenie všetkých zúčastnených nadobúdali vôľovú snahu sústredenia, aby im tiež nič neuniklo z poznávania a cenností skvelého človeka, nám už otvorene nadávali kolegovci a búchali do nás, s dodaním toho, že sme úplní idioti a blbci sprostí. A keď už väčšina prítomných na zhromaždení krútila hlavami nad nami, nastala mierna zmena aj u zhypnotizovaného rečníka, ktorý spozoroval pohyb, možný ohroziť jeho kultivovaný výstup a napokon i postavenie, pretože si náhle zrejme uvedomil lož, ktorú svojim šplhúnstvom vyvolal, vytiahol z vrecka kapesník, aby si utrel čelo, rozpačito pozrel po zhromaždení, pričom už určite začal ľutovať svoje rozsiahle litánie a snažil sa prejav ukončiť tak, že badateľne skracoval vety, s cieľom sa čím skôr oslobodiť z dosahu ohnivých pohľadov.

To už sme boli pod paľbou nadávok a vážnych vyhrážok, ale bolo nám to jedno. Bolo nám srdečne jedno, či za trest nedostaneme zaplatené, či neuvidíme poldecák, a či nám možno hrozí aj kárne opatrenie. Mokrí od smiechu, pestrofarební od premiery a rôznosti citov, ktoré nami pulzovali už nehatene, sme si utierali nosy, ktoré nemenej prejavovali svoju aktivitu a utierali slzy od nekontrolovaného smiechu, či vlastne plaču, sme sa napokon predsa len hľadanej pomoci dobrali.

Boli to deti. Pohľad na ne, ktorým bolo srdečne jedno, čo sa odohráva navôkol, bol doslova oslobodzujúci. Mali svoje vlastné divadielká vo svojich hlávkach, čo dokazoval jeden vŕtaním sa v nose, iný otváraním a pohybovaním ústočiek, ktoré sledovali myšlienky. Ale konečne nám prišla jedna silnejšia a tentoraz sme uverili, že aj skutočná pomoc.

Starý pán, vysoký s dôstojnou vyrovnanou chôdzou, s veľkým, snáď až príliš veľkým širákom, narazeným až na uši! Ten širák by bol ešte pred chvíľou celkom iste dôvodom nášho veľkého výbuchu smiechu, pretože prítomnosť tohto pána vyvolala pozornosť aj ostatných, ale teraz sa nám hodila. Ten pán sa postavil svojou mohutnou postavou tam, kde jedine bolo ešte voľné miesto, ak chcel byť čo najbližšie ceremoniálu, a to miesto bolo práve pred nami. Radostná to chvíľa! Nielen, že nás zakryl od veľmi nepríjemných pohľadov ľudí ale svojim zjavom ich aj odpútal od nás.
A my, – my sme pomaly dosmrkali, poutierali zvyšné slzy a pomaly sa narovnali ako sa na poriadnych ľudí patrí. Vlastne na poriadnych muzikantov pohrebnej kapely!
Pohľad musel byť na nás komický, lebo vedome a so silou vôle sme sa s Jarom navzájom snažili od seba odvrátiť, každý k opačnej strane, aby sme ani len náznakom na seba nevideli, aj keď sme vedeli, že nám to nie je nič platné a vlastne zbytočné.

Aký len pokoj nastal teraz v našich dušiach a my sme sa vážne zaradili do vážnej prítomnosti a dokonca sme posledným doznievajúcim prejavom chceli už aj vážne načúvať.

Ale táto náprava ... nám nebola dopriata!

Žiaľ, neboli sme dosť bdelí a netušili sme, čo nám ten ujo vyvedie. A nech sa na nás nikto za to prosím nehnevá, za toto sme už skutočne nemohli, toto bolo už na nás naozaj príliš.

Ujo, ako sa patrí na pohrebe, a iste nielen na pohrebe, sňal zo svojej veľkej hlavy klobúk, pričom sa mu spod neho vyhupol dôsledne ukrytý obsah. Uvideli sme veľkú holú hlavu, ale s ušami tak veľkými, že hádam aj slon by mal vážnu konkurenciu. Jednoducho plachťáky ! Žiadne varovanie, žiadne upozornenie predtým! Nič! To, čo sme s Jarom urobili, by sa mohlo pokojne nazvať ako hurónsky výkrik nad prekvapeným útokom apačov. Otvorený výbuch smiechu sa nedal zadržať a my sme bezmocne prijímali kopance i buchnáty, nadávky na najsprostejšie hovadá aké kedy boli, nebránili sme sa už ničomu, lebo to bolo aj tak úplne zbytočné.

A ujo – ten nešťastný ujo napokon, keď už to bolo jedno aj celému okoliu a ťukali si prstom na svoje hlavy, čo vlastne znamenalo, čo si myslia o našich, sa otočil za seba, a tým najnevinennejším pohľadom, "... že čo sa to tam deje?", sme spoznali, že možno je ešte naviac aj hluchý. Spokojne sa obrátil nazad a nedal na sebe poznať ani najmenší náznak rozpakov. °

°°°

Pohreb samozrejme skončil, ako skončí napokon každý pohreb. Nás s Jarom čakal ale iný. Tušil pochovanie našich nádejí na najbližšie výhody a zásluhy, ktoré reprezentácia dychového orchestra svojim členom poskytuje. Ale boli sme zmierení. Možno podobne, ako ten aparátnik s náboženskou otázkou.

No ale, ako to už u muzikantov napokon býva, keď sa pri nalievaní pohárikov v blízkej krčmičke zvýšila jeho frekvencia, bolo nám odpustené. Samozrejme za nepísanej podmienky, že sa všetky dojmy vygumujú aj na kare u pozostalých a nepodajú na nás oficiálnu sťažnosť.

Nepodali. Možno preto, že by si museli niečo verejne priznať, ale možno aj preto, že sa dobre bavili. Na nás!

M. Púček, Dca

Príbeh o ,,tých" slovách

Zo začiatku to boli pre ňu len písmená čudne pospájané do akýchsi bizarných útvarov. Mnohým ani nerozumela. Bála sa ich. Vedela, že sú zlé. Doma ich nikdy nepočula. Stretávala sa s nimi vonku na ulici, keď sa podvečer začali z krčmy vynárať alkoholom podgurážení chlapi. Vždy ju to vystrašilo. Vycivené postavy, neistý krok – niekedy sa jej zdalo, že už-už spadnú - mútny pohľad, zlosť sršiaca z každého pohybu a hlavne tie slová. S malou dušičkou ich pozorovala, vždy pripravená na útek. Stávalo sa, že sa pred krčmou strhla bitka a vtedy sa tie slová ozývali po celej dedine.
Našťastie pijanov – ako ich vtedy volali - nebolo v dedine veľa. Každý ich poznal a dedinčania súcitili s ich rodinami.
Občas sa pohádali niektorí susedia kvôli nejakým ,,dôležitým“ dedinským taľafatkám a vtedy tie slová lietali ponad plot ako malé, ale ostré kamienky.
Mnohí jej rovesníci tie slová poznali. Všimli si, že ona je iná. Doberali si ju preto. Raz jej ktorýsi chlapec povedal: ,, Povedz čapi!“ Zopakovala. ,,A teraz opakuj rýchlo po mne – ča-pi-ča-pi-...“ Hanbila sa , že sa dala dobehnúť.
Niekedy pátrala po tých slovách, hľadala ich, zisťovala, kto a kam ich pred ňou skryl. Intuitívne vycítila, kam sa má vybrať. Cestu poznala. Šesťročné dievčatká vedia, ako sa dostať do svojej dušičky. Brána je hneď vedľa srdiečka a potom treba prejsť kúsok doprava a dozadu a nakoniec zostúpiť celkom dolu, až tam, kde v záhyboch čiernomodrošedofialovočervenej hmly je ukrytá duša. Úplne na samom najspodnejšom mieste objavila maličkú čiernu skrinku. Tam boli schované. Chvíľkami aj rozmýšľala, že ju vytiahne a otvorí, ale uvedomila si, že nemá od nej kľúčik. Cítila, že nie je jej súdené nájsť ho. Niekto ho dobre pred ňou schoval.
Keď bola trochu staršia, rozhodla sa, že si niektoré z tých slov ukradne od svojich rovesníkov. Podaktorým boli bohato dopriate. V duchu si ich opakovala, prevaľovala na jazyku, ba skúšala povedať niektoré aj nahlas. Ale nešlo to, von z úst ich nedostala. Nakoniec to vzdala.
Celé roky sa pokúša naučiť sa vedľa nich žiť. Nie s nimi, len vedľa nich. Denno-denne ich počuje, vníma a ešte stále ich nedokáže prijať, ešte stále jej trhajú uši. Pôsobia na ňu ako škrípajúce brzdy áut a niektoré sú neznesiteľné ako zvuk, keď nechtom zavadíte o tabuľu. Bŕŕŕ !
Len doba sa akosi zmenila. Pred pár rokmi niekto zavelil na útok a podarilo sa. Tie slová sa rozťahujú, obsadili celú krajinu , znejú na každom kroku. Už nepatria len pijanom, hulvátom, obmedzencom, neschovávajú sa po krčmách a putikách. Sú všade. Sú ,, in“a ,, cool“ a ak sa predsa len nájde niekto fajnový, komu prekážajú, môže celý večer počúvať pípanie....
Jej nechýbajú. Nepotrebuje ich. Naučila sa využívať silu iných slov. Jej slová nekričia, neurážajú, neponižujú, netvária sa , že sú moderné a úplne nenahraditeľné. Vždy povedia, čo je potrebné povedať. Na malú čiernu skrinku už takmer zabudla. No občas ju napadne otázka: Kde sa stratili tí / mamy a otcovia/, čo vedia zamykať takéto skrinky?

Autor: O.Ďurechová

Básne

Vravíš

Vravíš...buď odvážna...,keď necháš ma samú,

keď už aj do očí najbližší ti klamú,

vravíš...buď chápavá...,bol to len omyl,

pri ktorom neprávom srdce si zlomil,

vravíš...buď statočná...,všetko sa zhojí,

keď už len o seba druhý sa bojí,

tak už viac nevrav mi, už prosím stíchni,

to čo už vzal si mi, naspäť mi vdýchni,

zbal si svoj batôžtek, strať sa mi z očí,

môj svet aj bez teba ďalej sa točí...

Zrada

Máš úsmev na perách, no v srdci žiaľ,

keď láska ti odchádza, odchádza v diaľ,

si plný otázok, nechceš byť sám,

však ublížil si sebe a nielen nám,

zradil si niečo, čo mal si strážiť,

niečo ,čo s inými ťažko je zažiť,

zradil si vieru, čo v láske sme mali,

zradil si všetko, čo sme jej dali

Autor: Alenka Rovňanská

Klameš

Klameš mi v písmenkách, klameš mi do očí,
klameš mi do srdca, vieš jak to vytočí,
klameš mi stále už, prečo? - ja netuším,
možno však v nádeji, že všetko preruším,
vzdať sa ťa nemienim, ak chceš byť sám,
vrazíš nôž hlboko do ďalších rán,
nič viac som nechcela, len ma mať rád,
vzťah mal byť s tebou len, nie plný zrád,
vieš jak ťa milujem, vieš, že to bolí,
po lícach tečú mi dva prúdy soli...

Autor: Alena Rovňanská

Vyznanie

Ležím a premýšľam, stojím, či snívam,
pri každej myšlienke s tebou len bývam,
vieš, že Ťa milujem, viem, že ma lákaš,
možno som opakom toho, čo čakáš,
to sa však nedozvieš, dokým sa bojíš,
či som tou jedinou, o ktorú stojíš,
mal si ma v spomienkach, mal si ma v snoch,
roky nás delili, čas nie len v dňoch,
už som tu pre Teba, skús skúsiť šťastie,
láska aj s tebou už úmerne vzrastie,
skús mi dať znamenie, skús opäť snívať,
zasnene do očí pri mne sa dívať,
skús sa mi otvoriť, jedno ti sľúbim,
nikdy Ťa nesklamem, vážne Ťa ľúbim...

Autor: Alena Rovňanská

/Ne/Valentínska

Chcel by som tvoje áno
Pod bielym závojom
A nehou naplnené ráno
Opité vášne nápojom

Chcel by som tvoje ruky
Odeté v hodvábe
A trpieť slasti muky
Čo sú v nich schované

Chcel by som tvoje pery
S prísľubom súhlasu
A byť ten čo slepo verí
Že po mne smädné sú

Chcel by som tvoje srdce
Ukryť si do dlane
Spojiť s ním svoje horúce
Vydať sa na púť odhodlane

Chcel by som tvoje telo
Do neho sa vnoriť
Aby sa vášňou rozhorelo
Bozkami tvoje ,,nie“ pokoriť

Chcel by som....

.......................................

Tak si mi spieval o túžbe
Len pre mňa zneli tie slová
No láska stratila sa v tme
Zostala spomienka boľavá

Autor:O.Ď.

Sám sebe katom

Akože to vravíš,
že je slovo nadarmo?!
Vraj, že nemá váhy, ani tónu?
Vedz: čo tak denne súkaš bez pardonu,
neužívaš zadarmo !

Za každé daň splatiť musíš -
sám si architektom záhrady;
v ktorej vlastný dom si staviaš,
z ktorej plody zbierať budeš ohrady

Ak si myslel, že sú slová smetie,
že nemá cenu slovíčkom sa hrať,
nuž priateľom si smrti,
duše svojej kat !

Veď aké vody nachystal si do vane
také je i tvoje kúpanie;
aké slová používaš vo vete,
takú si prózu píšeš o svete

Zlým slovom prihovor sa bratovi,
a dvojitým, osud čoskoro ťa uderí;
zúfaj už dnes, ak nie je plodu zdravého,
lebo zajtra zdieľať osud budeš chorého

Ako na zlodeja čakajú už traja,
aby obrali ho o viac, než sám vzal,
aj z falošných slov, čo pošpinili zem
lavínový balvan narastal;
na hodinu vymeranú ’by sa privalil,
srdcu pokoj vzal

Len pochabý zhadzuje svoje brnenie,
šľachetný kov cností drobí
v mince bezcenné;
však čože už ti chlape za cnosť je to,
aby’s vprostred boja spal ?!
ani mŕtvy, sotva živý ešte
sluhom doby si sa stal;
pre obžraté kosti, čo ti podhadzuje,
hrdosť svoju zakopal

Kto v prísnej láske s odvahou sa nezbratá;
do zoznamu jeho hrivny
zmužilosť sa neráta !
Vytrvalý v zmäkčilosti slova,
vo veci odvahy však snob;
nuž nech mu teda domovinou jeho
konečného cieľa: hrob!

Nebude nosiť korunu,
kto slovu váhu nedáva;
len v prachu skončí chabých sláva
tam, kde prízrak na truhlici vekov vysedáva;
A čašník život? – ten sa mu už katom stáva;
miesto vína blenu do čiaš leje,
ku hostine vrátnikovi dáva
kľúče k bránam na galeje!

Autor: M.Púček

Straší ma bezmocnosť

Straší ma bezmocnosť
Čo bude, ak nebude...
Toľko toho chcem
Príde chvíľa prekvapenia,
oznámenia,
utrpenia.

Zmení cieľ, cestu, radosť
Straší ma bezmocnosť
Toľko toho chcem,
no už nevládzem

Smútok berie energiu,
pochybnosti silu
Viem, nevzdávať sa
Slnko dodá mi ju,
vybieli čiernu myseľ
No nesvieti každý deň

Niekedy dlhé čakanie
zatemní dušu ,príde tieň
Všemožné slnko, zmaž slzy,
vyhlaď vrásky v duši,
dodaj srdcu energiu,
pozlať lúčmi krajinu

Až vtedy srdce zaplesá,
myseľ rozžiari
Bojím sa tmavých dní

Autor:B.J.

Cintorín

Storočné lipy strážia tu čas
Čo vtesaný je do kameňa a kríža
Tu končia cesty každého z nás
Pokoj svoj ponúka večnosti ríša

Kamennú bránu otvorí zvon
Keď pretrhne sa čiara života
Kto vojde dovnútra, nemôže von
Nad svetlom v tuneli víťazí temnota

Pod krížom čaká kupec čas
Na kamenný stôl účet vystaví
A telo boľavé už posledný raz
Dušou sa vykúpi z krvavých trápení

Spravodlivý je vo večnosti rád
Koruna či palica –všetko márne je
Na popol telo spáli mráz
A bosé nohy zlatý rubáš nezohreje

Storočné lipy do ticha šeptajú
Príbehy duší čo kúpil čas
Na lístkoch po vetre odkaz posielajú
V spomienkach nesmrteľnosť je víťaz

Autor:O.Ď.

Jesenná

Zas blúdi parkom poštár čas
Vietor mu kradne listy z klobúka
Do biela svieti clivé ticho v nás
Dážď zmýva farby z dúhy oblúka

Slnko sa studom chveje v sivej sieti
Keď starý strom svoj striptíz tancuje
Z listov sa sype na zem ortieľ smrti
Jablko cinká smutné requiem

Virtuóz vietor organ naladil
Modlitbu spieva so sýkorkami
Za plameň čo by v srdciach zapálil
Nádej pre dievčatko so zápalkami

Autor:O.Ď.

Milenci

Milenci! To sú ľudia , čo zábrany nemajú.

Milenci! To sú ľudia, čo pri hroboch šťastie vzývajú.

Milenci, tí sa majú vždy a všade radi.

Netrápia ich smädy, choroby, či hlady.

Trápi ich len túžba po telách a chvenie po dotykoch ,

trápi ich len láska nevrelá a deje starých mýtov.

Raz majú všetko a raz zasa nič.

Dotyky im neber! Lásku im nenič!

Keď ranné slnko padne im na šije,

bez slova vstanú a deň krásny je.

Vášnivé tango tancujú v noci,

ani doktor život tu nemá pomoci .

Veci nebezpečné ich k sebe lákajú.

Láska ich však silná je,

Pre nich sú to len čierne aleje.

Čo láska dala na drobné si rozmenia,

Pre nich nie sú kruhy v poli nejaké znamenia.

Pre nich je to len miesto pre ďalší tanec,

miesto plné vášne ,

lásky miesto nečakané.

Autor: Nelly

Pavučiny

Vždy, keď už mám nadosah tvoje pery, ty povieš ,že odchádzaš a ja stratím kus viery. Zaľúbila som sa to tvojich slov písaných do krásnych súvetí. Niet už cesty späť, nedá sa vrátiť na cestu plnú kvetín. Je už len cesta jediná ,a to po tŕňoch krvavých, až potom zistím ,či na konci je odmena, alebo nastal čas nocí preplakaných.Ešte som ťa nemala a už tuším ,že ťa strácam,k tým pekným chvíľam svoje myšlienky stále vraciam.Ako naivná bábika z porcelánu, ktorou manipulujú všetci okoloidúci, tak cítim sa, keď sa na mňa zahľadíš tým pohľadom očarujúcim. A už tiež viem, že ty si len moja ilúzia, moja predstava, vytvorený princ, ktorého mám rada. Nuž, čo mi iné ostáva? Asi nič, len mlčať a čakať, kým si všimneš sivú ovečku v celom tvojom stáde, a dúfať, že sa mi prihovoríš skôr ako po vlastnom páde.Nechcem byť len bútľavá vŕba vedľa rieky, kam občas zájdeš, a povieš prosím,pomôž mi. Nedá sa odmietnuť, a tak sa zamotávam stále viac do tej nežnej splete intríg a lží, a tak ako aj pred tým ,takto to pôjde vždy. Chcem s tým už skoncovať, no nechcem stratiť kontakt, nechcem ťa milovať,ale iba len tak...

Autor: Nelly

C´est la vie

Nechcela som ,aby to takto skončilo,
aby priateľstvo zničilo zopár sprostých ľudí.
Koľko dávali, toľko si vzali,
na názor obvineného ohľady nebrali.
Čo mohlo byť a už nebude,
zničilo zopár slov a viet.
Behom pár sekúnd obrátil sa mi celý svet.
Svojou naivnosťou dohnala som moje činy k tomu,
že chodím rozmýšľať k jedinému stromu,
no márne čakám odpovede...
Na jeden krát prišlo informácií až moc.
A ty ani netušíš aká ťažká je každá noc,
keď zaspávam s tým,
že som zasa niekomu uverila...
Taký je život a my mu súradnice neudávame,
len sa snažíme, aby boli také, o akých snívame.
Niekomu sa darí, no môj vlak ide stále inam,
neviem ho chytiť do rúk a tak sa z okna dívam,
kam sa ženie a čo za sebou zanecháva.
Viem, že to záhadné slovo prepáč teraz nič nevyrieši,
no byť s týmto pocitom nie je žiadna výhra.
Vážne ma to mrzí, no každý raz zlyhá.
Teraz som to ja, potom niekto iný,
ale nie je ružový sen žiť s pocitom viny,
nielen za toto, ale za všetko,
čo som kedy zbabrala.
Keby každý môj priestupok bol len malým kamienkom,
tak bralá, ktoré by v mojom živote narástli, siahali by až k oblakom.
Taká som ja a neviem čo s tým,
človek so srdcom veľkým.
Ešte nikdy neboli riadky tak reálne pravdivé.
Zdajú sa ti trápne?
Nerieš... Je to bláznivé.

Autor: Nelly

Letné reminiscencie

Bol nádherný letný deň. Pláž pri Dunaji bola zaplnená do posledného miestečka.

Ležala som na deke, nechala sa hladiť sviežonežným vánkom a tvoja ruka, len tak položená na mojom stehne, mi dávala pocit dôvernej blízkosti a upokojujúcej pohody.
Telo sa mi pod dotykmi slnečných lúčov roztápalo až do blaženej ničoty, svet okolo mňa zmizol a ja som vnímala len oblúk modrej oblohy nado mnou s bielymi obrázkami, z ktorých som si čítala o všetkých zázrakoch sveta...a nekonečný spev rieky unášal moju dušu až do omamnej ríše snov...

Zobudila ma až lopta, ktorá dopadla na našu deku. Sadla som si a len pomaly som začala vnímať realitu, pláž plnú ľudských tiel. Telá – krásne, od prírody pekne tvarované, štíhle aj plnšie, niektoré obézne až do takej miery, že nadobúdali zvláštne až bizarné tvary.

Zrazu moju pozornosť upútala prichádzajúca dvojica. Starček a starenka. Celkom starí, zoschnutí, akoby z iného sveta. Kráčali pomaly, nenáhlivo sa predierali pomedzi deky a ležiace telá.

V spleti pohybujúcich sa postáv som dvojicu na chvíľku stratila z dohľadu.

A potom som ich objavila. Stáli po kolená vo vode, obaja do pása nahí, biela farba ich tiel sa odrážala od zelenomodrej hladiny rieky. Ich pokožka svietila ako starý pergamen , na ktorom boli zaznamenané všetky trápenia, bolesti a radosti ich života. Starenka bola zohnutá, biele prsia, vysaté životom, jej padali až ku kolenám. Starček jej pomaly a jemne umýval chrbát. Najprv mydlom a potom naberajúc vodu do dlaní splachoval z tela mydlovú penu. Po chvíľke si úlohy vymenili.
Umývali sa dlho, dôkladne, nikam sa neponáhľali. Sami uprostred sveta. Fascinovane som ich pozorovala. Podivuhodný obraz - ako keď urobíte fotomontáž , ako keď do farebnej fotografie moderného sveta vložíte čiernobiely obrázok zo starodávnych čias. Ako keď sa zastaví čas.

Poobzerala som sa okolo. Zaujímavé, všetci ich pozorovali, ale nikto sa ani nepohoršoval, ani nesmial. Na viacerých tvárach som zachytila výraz dojatia a úprimnej účasti.

Po obrade očisty sa opäť vydali na cestu. Nie späť, nie tým smerom, odkiaľ prišli. Ich kroky sledovali prúd rieky. A mne sa zdalo, že presne poznajú cieľ svojho putovania a v ruke už zvierajú mincu pre starého prievozníka...

Autor:O.Ď.

Modrý deň...

Kvapky dažďa pristávali na skle celkom pokojne a pravidelne. Pršalo už druhý deň – občas silným lejakom, inokedy jemne, ako teraz. Eva sledovala cez okno poloprázdneho autobusu ubiehajúcu dolniacku rovinu. Chvíľami jej pohľad spočinul na stránke knihy, ktorú mala položenú na kolenách. Už po niekoľký krát sa snažila upútať pozornosť na úvodný odstavec obľúbeného Kornerovho románu o Jesseniovi. „Veľkí samotu vyhľadávajú, malí sa jej boja...“

„To je pravda“ – pomyslela si. Tiež sa u nej vyskytnú dni, keď je občas doma sama. Vtedy si musí vždy pustiť rádio, alebo aspoň prinesie mačku zo záhrady. Pousmiala sa... Miluje mačky. Má k nim veľkú úctu. Podľa Evy sú to absolútne herečky. Keď bola ešte malá, tešila sa na zoznámenie s každou zatúlanou divoškou. Trvalo maximálne tri dni, aby si ju skrotila. Skrotiť, znamenalo podľa mačky prijať Evu do svojho teritória... Byť v spoločnom priestore, rešpektovať sa. Nedá sa povedať, že Eva bola jej paňou – na to sú mačky príliš hrdé. Iba mali medzi sebou tichú spriaznenosť, ako dobré priateľky...

Vrátila sa ku knihe, stále však nevnímala obsah slov. Preto ju radšej zavrela. Mala pred sebou ešte dve hodiny cesty do Bratislavy. Vedela, že sa nesmie oddať myšlienkam na vyšetrenie. Jej fantázia by ako vždy, posplietala tie najtragickejšie scenáre. A to by ju hrozne rozbilo, už sa pozná. Hlavne nemyslieť!!! Veď napokon, veci vždy nejako dopadnú.

„Čo budem teda robiť?“ – spýtala sa v duchu. Spať sa jej nechcelo, na to bola príliš rozrušená. Znova, ako už po niekoľký krát za cestu, načrela rukou do tašky, aby zistila čas na mobile. Mimovoľne nahmatala ruženec – reťaz malých svetlomodrých zrniečok, pamiatku po starkej... Veď hej. Že na to neprišla skôr! Pokúsi sa modliť.

„Takže: Keby tak Boh požehnal Bratislavu... Keby......“

Dlhá pauza. Zaťala zuby. Znechutená si uvedomila opäť starý pocit obchodovania. Keď dá Bohu napríklad tri „zdravasy“, On by jej mal dať... Vedela, že takto je to nesprávne! Ale... najľahšie, najpohodlnejšie... úsilie len pár minút pred akciou... Viera na jedno použitie.

Možno bola na príčine tá monotónna cesta, či vytrvalý systém dažďa čo spôsobilo, že Eva sa vzbúrila. Odrazu mala túžbu pristúpiť k modlitbe poctivo. Uvedomovať si každé jedno slovo a s ďalším pokračovať, až kým ju úplne neprenikne sila toho prvého... Pravda, mohla túto potrebu prevalcovať nasilu. Ako už toľko krát predtým... Znásilniť modlitbu, prelúskať ruženec silou mocou a prinútiť sa uveriť, že obchod sa vydarí. V tejto chvíli však kapitulovala. Mala predsa necelé dve hodiny času. Dážď vonku opäť začal meniť svoju intenzitu na silnejší lejak. Šofér pustil kazetu s akýmisi maďarskými evergreenmi.

Stisla v dlani modré zrnká a začala v duchu sústredene citovať Ježiša:

„Otče náš...... Otče.....?“ Pauza. „ Si vôbec?.... Si.. tu....?... Čo to vlastne chcem? Čo si myslím? Že keď hodím tých pár slov do Deus ex machina, vypadne zázrak? Že Ťa budem cítiť? Veď to...cítiť. Aspoň občas, Bože... Viem, že viera nemá závisieť od pocitov, ale ja... teraz potrebujem... Tvoje..objatie..?“

Eva pokúšala. Ako rozmaznané dieťa, ktoré vie, že dosiahne čo chce. Ponorila sa do obľúbenej a častej predstavy, pričom jej tvár nadobudla pokojnejší výraz: Boží trón, veľa svetla, množstvo kľačiacich anjelov. Nádherný spev chórov, ktorý dopadá na svet nežne, ako spomalené huňaté vločky snehu, do ktorých sa dá zababušiť. Všetko je vznešené, biele, no hlavne dobré. Dobré... Privrela oči. Vedela, čo bude nasledovať. Vždy, keď vyprovokovala tento „dialóg“, prišla odpoveď. Odpoveď, ktorá leží od počiatku vekov v hĺbke jej srdca. Vlastne mala pocit, že v hĺbke každého srdca:

„Áno? Som tu... Ja...SOM!“

„Otče...“

Prešla asi minúta. Ďalej to jednoducho nešlo. Začalo ju páliť v krku. Spočíva tu pod obnažujúcim pohľadom Stvoriteľa, ktorý túži po tom, aby čosi objavila. Zrazu jej bolo jasné, že ak práve teraz nepochopí niečo veľmi dôležité, niečo základné a podstatné vo vzťahu s týmto všeobjímajúcim Dobrom, v rozhovore nemá právo pokračovať. Leží medzi nimi nejaká bariéra. Eva sa pokúšala nájsť odpoveď:

„Čo tu vadí? Čo je tým blokom? Hriech?“ Pravda, všeličo by sa našlo. Oľutovala všetko, na čo si spomenula. No stále neprichádzalo úplné uvoľnenie, aby mohla v poctivosti „otčenáša“ pokračovať.

„Čo je dôležitejšie ako všetky potknutia? Čo Boha zaujíma na prvom mieste?“ Eva začala zamyslene prstom na zarosené okno kresliť malý krížik, ktorý postupne nadobúdal tvar hviezdičky, kolieska a napokon srdca. Tušila, že odpoveď sa blíži. A akokoľvek sa jej bála, nemala silu nepočuť:

„Eva... Miluješ ma?“

„No... áno Pane, si dobrý, spravodlivý a veľký Otec. Jediný Pán tohto sveta. Obdivujem Ťa, vážim si Ťa, patrím Ti...“

„Eva, aj ja ťa milujem.“

Odpovedala až po chvíli: „Ja viem Bože... je to pre mňa.. veľká časť... ale.. NIE!“ Toto slovo takmer vykríkla, niečo sa v nej vzoprelo. „Ty – čistý Boh, nemôžeš milovať niečo také, ako som ...ja! Spravila som v živote toľko chýb... Nedovolím ti to! Nedovolím to nikomu. Zašpinil by si sa. Zranil.“ Dopovedala takmer nahlas, rozhodne a pokojne.

Bariéra po chvíli začínala nadobúdať kontúry. Že by si nedovolila vlastniť pocit byť milovanou? Áno, zdá sa... Prenikla ju horúčava. „Čo to tu preberám! Späť, späť! Toto som nechcela, zachádzam príliš...“ Rýchlo vložila spotený ruženec do tašky. Napriek tomu sa však už myšlienky nadali zastaviť:

„A prečo mi to nechceš dovoliť?“

Ďalšia chvíľa premýšľania, nový krížik na okne:

„Lebo nenesiem ovocie. Nerobím pre Teba Bože v podstate nič užitočné. Všetko je márnosť, asi by som mala byť inde, v nemocnici, na misiách...nechápem všetky tie cesty osudu... Nikto ma v skutočnosti nepotrebuje. Som suchý konár, ktorý treba hodiť do ohňa, nieto ešte milovať.“

Veľmi dobre vedela, že tento druh jej občasnej paranoje je pre Boha prípad, kedy rád vezme do náručia svoju ovečku Evičku. Momentálne nie špinavú, zablúdenú, dodriapanú lesným tŕním, ale iba namočenú do melancholickej sabaľútosti. Chápala túto Jeho súcitnú lásku, ale napriek tomu nedokázala Bohu dovoliť, aby ju do svojho náručia vzal.

„Prečo? Pýcha? Málo detstva v duši? Čo mi dnes je?“ Eva nevedela. Bola príliš napätá. Ako loďka, ktorú okupuje jemný vánok, ale pre tvrdosť svojich plachiet sa nemôže pohnúť z miesta. V tejto chvíli by jej asi najviac pomohli slzy. No tá hrdá ale predovšetkým hanblivá bytosť v nej... Veď v autobuse boli ľudia. Hoci väčšinou pospávali, ale boli! Čo by si o nej pomysleli? Veď to! Predsudky! Možné názory a mienky. Odjakživa bola nimi zošnurovaná ako v barokovom korzete. A z takéhoto stavu duša slabne, až je napokon ako tieň. Vraždy slobody... V mysli sa jej vynorila myšlienka z akejsi knihy: „Boh a sloboda je jedna podstata.“

„Som neslobodná, a to nášmu vzťahu prekáža! Vlastne... prekáža to všade.“ – pochopila. „Vlastnia ma ľudia, nie Boh. A prvé prikázanie predsa znie...“

Jediné, čo v tejto chvíli dokázala bolo, že si tieto fakty s nechuťou priznala. Ďalej sa už pohnúť nevedela. Rovnako, ako so slovami modlitby. Celý proces nad sebou radšej uzatvorila. Cítila prázdnotu a vyčerpanosť. V okne sa slabo odrážala jej tvár. Preto radšej znova zavrela oči. Pálili ju mŕtve slzy, ktoré trpezlivo čakali na svoj čas. Zatiaľ tiekli do Evinho vnútra a po dlhej chvíli vybrázdili aspoň pokus o pokoj:

„Dobrý Bože. Viem, že vieš, že Ti neviem dovoliť, aby si ma mal rád. Viem, že vieš, že to neviem dovoliť ani sebe, ani nikomu inému. Jediné, čo ale môžem urobiť je, že Ti celú túto vec odovzdávam. Odpusť, že som taká nechápavá a zložitá. Aj napriek tomu Ťa prosím: buď so mnou ešte trpezlivý. Ja .... odpusť mi môj strach z ľudí...“

Tak! A teraz povedala aspoň pravdu!

Eva sa zrazu potrebovala nadýchať čerstvého vzduchu. Pootvorila teda nachvíľku okno. Čoskoro sa jej zjavili na tvári studené kvapky dažďa. Nevadilo jej to, naopak: Vyhovovala jej tá ich neposlušnosť. Dokonca sa pristihla pri malom záchveve cynickej radosti:

„Adoptujem si kúsok tohto dažďa, kým moje slzy spia, kým sa hanbia...“ Vyčerpaná, ako po víťaznom boji, no plná čudesného pokoja privrela znova viečka. Ešte začula poslednú vetu:
“Buď iba jednoduchá a dobrá.“

„Jednoduchá a dobrá.. Áno, aké ľahké. Všetko bude dobré..“ Opakovala si v duchu a za krátky čas sa s ľahkým úsmevom ponorila do ozdravujúceho polospánku.

Autor: Mária Košútová, leto 2001

Smútok

večerný vánok tíško si spieva
za oknom chlad a tma
šedivá clivota svoj plášť rozprestiera
do noci hodvábu zahalí ma

cez okno oka do duše nazerá
mnou nezvaný hosť
priplával na vlnách slaného jazera
na srdce vtlačil mi krvavý bozk

mrazivú tieseň ako dar prináša
rozjatrí rany, čo deň mi dal
bubienkom strieborným svoj tanec ohláša
slávnosti smútku prvý takt zadal

v šialenom rytme krúti sa dokola
divoko bubnuje a spieva
dušu mi vyzlieka úplne dohola
udeliť milosť mi, ukrutník, odopiera

do rána tancuje ukrutné bolero
orgie smútku v zamate noci
do rána bolesťou srdce mi horelo
zgniavená duša je v jeho moci

spásou mi je úsvit, čo sen mi prinesie
zatvorí rany, čo deň mi dal
a bozkom na srdce môj smútok zaženie
hlas bubna umlčí, čo pokoj mi vzal

Autor:O.Ď.

Hryz

Keď slza padne na papier a zmyje všetky vášne

Keď rozplynie sa celý svet pod ťarchou jediného slova

Len jeden bozk na mojich perách

A svet sa začne točiť iným smerom

Len jeden pohľad do zelených očí

A básnik prestane písať básne perom

Napíše ich svojou krvou zo srdca zraneného

Napíše ich svojou dušou svojho tela nahého

Bude písať o láske nenaplnenej, bez ozajstného citu

Predstaví si tajnej túžby svojej ukrytej črtu

V slovách ukrytá trpkosť lásky zrodenej z prachu

V láske ukrytá temná diera plná strachu

Básnik roní slzy keď myšlienka týra ho

Bolesť čo vryje ryhu hlbokú do neho

V jeho duši už nie je miesto na žiadny iný cit

Táto bolesť prebodla jeho mocný štít

Jeden dotyk druhej ruky na zranenej duši

Zahryzne hlbšie a hlbšie

Autor: Cherry

Cesta lásky

Moju lásku k tebe
len ťažko vyjadriť slovami.
Aj keď cestu nenašli sme k sebe,
láska raz príde sama za nami.

Aj keď chodník jej bude neraz haditý,
aj keď veľa prekážok jej v ceste bude stáť,
aj keď niekedy chuť zastaviť sa bude mať,
ty budeš v mojom srdci navždy ukrytý...

Sú...

Sú slová, ktoré neboli vyslovené,
sú lásky, ktoré boli utajené.
Sú spomienky, na ktoré sa ťažko spomína,
no žijeme, aj keď možno veľa ľudí nás preklína.

Sú tváre, ktoré sú nám známe,
sú sny, ktoré niekedy sa plnia.
Sú ľudia, na ktorých radi spomíname,
aj keď niektorí sa časom menia...


Človek - pilot života

Keď sa ťa spýta život,
či si s ním spokojný,
ty buď naďalej jeho pilot,
aj keď čakajú ťa ťažké dni.

Aj keď ti život zráta
všetky rany na duši,
aj tak ho ber ako kamaráta
a on ti ešte dlho poslúži.

Autor: Lucia Ž. /15 r./