piatok 18. júla 2008

Modrý deň...


Kvapky dažďa pristávali na skle celkom pokojne a pravidelne. Pršalo už druhý deň – občas silným lejakom, inokedy jemne, ako teraz. Eva sledovala cez okno poloprázdneho autobusu ubiehajúcu dolniacku rovinu. Chvíľami jej pohľad spočinul na stránke knihy, ktorú mala položenú na kolenách. Už po niekoľký krát sa snažila upútať pozornosť na úvodný odstavec obľúbeného Kornerovho románu o Jesseniovi. „Veľkí samotu vyhľadávajú, malí sa jej boja...“

„To je pravda“ – pomyslela si. Tiež sa u nej vyskytnú dni, keď je občas doma sama. Vtedy si musí vždy pustiť rádio, alebo aspoň prinesie mačku zo záhrady. Pousmiala sa... Miluje mačky. Má k nim veľkú úctu. Podľa Evy sú to absolútne herečky. Keď bola ešte malá, tešila sa na zoznámenie s každou zatúlanou divoškou. Trvalo maximálne tri dni, aby si ju skrotila. Skrotiť, znamenalo podľa mačky prijať Evu do svojho teritória... Byť v spoločnom priestore, rešpektovať sa. Nedá sa povedať, že Eva bola jej paňou – na to sú mačky príliš hrdé. Iba mali medzi sebou tichú spriaznenosť, ako dobré priateľky...

Vrátila sa ku knihe, stále však nevnímala obsah slov. Preto ju radšej zavrela. Mala pred sebou ešte dve hodiny cesty do Bratislavy. Vedela, že sa nesmie oddať myšlienkam na vyšetrenie. Jej fantázia by ako vždy, posplietala tie najtragickejšie scenáre. A to by ju hrozne rozbilo, už sa pozná. Hlavne nemyslieť!!! Veď napokon, veci vždy nejako dopadnú.

„Čo budem teda robiť?“ – spýtala sa v duchu. Spať sa jej nechcelo, na to bola príliš rozrušená. Znova, ako už po niekoľký krát za cestu, načrela rukou do tašky, aby zistila čas na mobile. Mimovoľne nahmatala ruženec – reťaz malých svetlomodrých zrniečok, pamiatku po starkej... Veď hej. Že na to neprišla skôr! Pokúsi sa modliť.

„Takže: Keby tak Boh požehnal Bratislavu... Keby......“

Dlhá pauza. Zaťala zuby. Znechutená si uvedomila opäť starý pocit obchodovania. Keď dá Bohu napríklad tri „zdravasy“, On by jej mal dať... Vedela, že takto je to nesprávne! Ale... najľahšie, najpohodlnejšie... úsilie len pár minút pred akciou... Viera na jedno použitie.

Možno bola na príčine tá monotónna cesta, či vytrvalý systém dažďa čo spôsobilo, že Eva sa vzbúrila. Odrazu mala túžbu pristúpiť k modlitbe poctivo. Uvedomovať si každé jedno slovo a s ďalším pokračovať, až kým ju úplne neprenikne sila toho prvého... Pravda, mohla túto potrebu prevalcovať nasilu. Ako už toľko krát predtým... Znásilniť modlitbu, prelúskať ruženec silou mocou a prinútiť sa uveriť, že obchod sa vydarí. V tejto chvíli však kapitulovala. Mala predsa necelé dve hodiny času. Dážď vonku opäť začal meniť svoju intenzitu na silnejší lejak. Šofér pustil kazetu s akýmisi maďarskými evergreenmi.

Stisla v dlani modré zrnká a začala v duchu sústredene citovať Ježiša:

„Otče náš...... Otče.....?“ Pauza. „ Si vôbec?.... Si.. tu....?... Čo to vlastne chcem? Čo si myslím? Že keď hodím tých pár slov do Deus ex machina, vypadne zázrak? Že Ťa budem cítiť? Veď to...cítiť. Aspoň občas, Bože... Viem, že viera nemá závisieť od pocitov, ale ja... teraz potrebujem... Tvoje..objatie..?“

Eva pokúšala. Ako rozmaznané dieťa, ktoré vie, že dosiahne čo chce. Ponorila sa do obľúbenej a častej predstavy, pričom jej tvár nadobudla pokojnejší výraz: Boží trón, veľa svetla, množstvo kľačiacich anjelov. Nádherný spev chórov, ktorý dopadá na svet nežne, ako spomalené huňaté vločky snehu, do ktorých sa dá zababušiť. Všetko je vznešené, biele, no hlavne dobré. Dobré... Privrela oči. Vedela, čo bude nasledovať. Vždy, keď vyprovokovala tento „dialóg“, prišla odpoveď. Odpoveď, ktorá leží od počiatku vekov v hĺbke jej srdca. Vlastne mala pocit, že v hĺbke každého srdca:

„Áno? Som tu... Ja...SOM!“

„Otče...“

Prešla asi minúta. Ďalej to jednoducho nešlo. Začalo ju páliť v krku. Spočíva tu pod obnažujúcim pohľadom Stvoriteľa, ktorý túži po tom, aby čosi objavila. Zrazu jej bolo jasné, že ak práve teraz nepochopí niečo veľmi dôležité, niečo základné a podstatné vo vzťahu s týmto všeobjímajúcim Dobrom, v rozhovore nemá právo pokračovať. Leží medzi nimi nejaká bariéra. Eva sa pokúšala nájsť odpoveď:

„Čo tu vadí? Čo je tým blokom? Hriech?“ Pravda, všeličo by sa našlo. Oľutovala všetko, na čo si spomenula. No stále neprichádzalo úplné uvoľnenie, aby mohla v poctivosti „otčenáša“ pokračovať.

„Čo je dôležitejšie ako všetky potknutia? Čo Boha zaujíma na prvom mieste?“ Eva začala zamyslene prstom na zarosené okno kresliť malý krížik, ktorý postupne nadobúdal tvar hviezdičky, kolieska a napokon srdca. Tušila, že odpoveď sa blíži. A akokoľvek sa jej bála, nemala silu nepočuť:

„Eva... Miluješ ma?“

„No... áno Pane, si dobrý, spravodlivý a veľký Otec. Jediný Pán tohto sveta. Obdivujem Ťa, vážim si Ťa, patrím Ti...“

„Eva, aj ja ťa milujem.“

Odpovedala až po chvíli: „Ja viem Bože... je to pre mňa.. veľká časť... ale.. NIE!“ Toto slovo takmer vykríkla, niečo sa v nej vzoprelo. „Ty – čistý Boh, nemôžeš milovať niečo také, ako som ...ja! Spravila som v živote toľko chýb... Nedovolím ti to! Nedovolím to nikomu. Zašpinil by si sa. Zranil.“ Dopovedala takmer nahlas, rozhodne a pokojne.

Bariéra po chvíli začínala nadobúdať kontúry. Že by si nedovolila vlastniť pocit byť milovanou? Áno, zdá sa... Prenikla ju horúčava. „Čo to tu preberám! Späť, späť! Toto som nechcela, zachádzam príliš...“ Rýchlo vložila spotený ruženec do tašky. Napriek tomu sa však už myšlienky nadali zastaviť:

„A prečo mi to nechceš dovoliť?“

Ďalšia chvíľa premýšľania, nový krížik na okne:

„Lebo nenesiem ovocie. Nerobím pre Teba Bože v podstate nič užitočné. Všetko je márnosť, asi by som mala byť inde, v nemocnici, na misiách...nechápem všetky tie cesty osudu... Nikto ma v skutočnosti nepotrebuje. Som suchý konár, ktorý treba hodiť do ohňa, nieto ešte milovať.“

Veľmi dobre vedela, že tento druh jej občasnej paranoje je pre Boha prípad, kedy rád vezme do náručia svoju ovečku Evičku. Momentálne nie špinavú, zablúdenú, dodriapanú lesným tŕním, ale iba namočenú do melancholickej sabaľútosti. Chápala túto Jeho súcitnú lásku, ale napriek tomu nedokázala Bohu dovoliť, aby ju do svojho náručia vzal.

„Prečo? Pýcha? Málo detstva v duši? Čo mi dnes je?“ Eva nevedela. Bola príliš napätá. Ako loďka, ktorú okupuje jemný vánok, ale pre tvrdosť svojich plachiet sa nemôže pohnúť z miesta. V tejto chvíli by jej asi najviac pomohli slzy. No tá hrdá ale predovšetkým hanblivá bytosť v nej... Veď v autobuse boli ľudia. Hoci väčšinou pospávali, ale boli! Čo by si o nej pomysleli? Veď to! Predsudky! Možné názory a mienky. Odjakživa bola nimi zošnurovaná ako v barokovom korzete. A z takéhoto stavu duša slabne, až je napokon ako tieň. Vraždy slobody... V mysli sa jej vynorila myšlienka z akejsi knihy: „Boh a sloboda je jedna podstata.“

„Som neslobodná, a to nášmu vzťahu prekáža! Vlastne... prekáža to všade.“ – pochopila. „Vlastnia ma ľudia, nie Boh. A prvé prikázanie predsa znie...“

Jediné, čo v tejto chvíli dokázala bolo, že si tieto fakty s nechuťou priznala. Ďalej sa už pohnúť nevedela. Rovnako, ako so slovami modlitby. Celý proces nad sebou radšej uzatvorila. Cítila prázdnotu a vyčerpanosť. V okne sa slabo odrážala jej tvár. Preto radšej znova zavrela oči. Pálili ju mŕtve slzy, ktoré trpezlivo čakali na svoj čas. Zatiaľ tiekli do Evinho vnútra a po dlhej chvíli vybrázdili aspoň pokus o pokoj:

„Dobrý Bože. Viem, že vieš, že Ti neviem dovoliť, aby si ma mal rád. Viem, že vieš, že to neviem dovoliť ani sebe, ani nikomu inému. Jediné, čo ale môžem urobiť je, že Ti celú túto vec odovzdávam. Odpusť, že som taká nechápavá a zložitá. Aj napriek tomu Ťa prosím: buď so mnou ešte trpezlivý. Ja .... odpusť mi môj strach z ľudí...“

Tak! A teraz povedala aspoň pravdu!

Eva sa zrazu potrebovala nadýchať čerstvého vzduchu. Pootvorila teda nachvíľku okno. Čoskoro sa jej zjavili na tvári studené kvapky dažďa. Nevadilo jej to, naopak: Vyhovovala jej tá ich neposlušnosť. Dokonca sa pristihla pri malom záchveve cynickej radosti:

„Adoptujem si kúsok tohto dažďa, kým moje slzy spia, kým sa hanbia...“ Vyčerpaná, ako po víťaznom boji, no plná čudesného pokoja privrela znova viečka. Ešte začula poslednú vetu:
“Buď iba jednoduchá a dobrá.“

„Jednoduchá a dobrá.. Áno, aké ľahké. Všetko bude dobré..“ Opakovala si v duchu a za krátky čas sa s ľahkým úsmevom ponorila do ozdravujúceho polospánku.

Autor: Mária Košútová, leto 2001