štvrtok 10. júna 2010

Žuvačka alebo keď zamračí sa deň.

Stalo sa za bieleho dňa:

Ponáhľal som sa k autobusu. Stojí za to prehnať pľúcne mechúriky, človek si potom za odmenu pohodlne môže sadnúť, inak mu za lenivosť ostane miesto na státie. V horšom prípade vo vlastnej šťave sa nechať zlisovať v uličke zovretý medzi nervóznymi telami cestujúcich. Tak nejako to vypadá v autobusoch v najväčších letných horúčavách.

Bežal som. So žuvačkou v ústach a uznajte, ťažko sa beží so žuvačkou v ústach, nuž ... vypľul som ju za behu. Veľmi pozorne som sa však stihol pozrieť, či sa niekto nedíva. Nepochopili by! No veď povedzte, len tak si odpľuť. Nie, to by sa teda nemalo! Som však človek vychovaný, nemyslite si, dokážem i hodinu niesť najmenší papierik, kým sa mi nepritrafí do cesty odpadkový kôš. Však som človek kultúrny! Ale žuvačku ...? Má mi snáď zabehnúť v hrdle? A je to napokon vec biologická, rozloží sa bez ťažkostí v zemi. Zem ju prijme, ako sa správne vraví. No a tak napokon, akáže to vina!?


Dobehol som. No vyhliadky na sedenie príliš ružové už neboli. A iste ani pre tých, čo dobiehali za mnou. Nejaké udychčané ženy sa náhlili hneď po mne. Jedna z nich zrazu začala energicky šúchať nohou o zem a krátko na to hromžiac so šúchajúcou nohou sa blížila ku mne, v snahe zaradiť sa do zástupu a tiež preto, aby ju nepredbehli. A samozrejme, za môj chrbát. Vnímal som akordy prichádzajúcej smršte. Tá korpulentá dáma už do pol minúty doslova sršala hnevom.

- "Ktorý blbec, idiot, chruňo sprostý! Keby som vedela koho to bola žuvačka, hlavu mu odtrhnem !!!"

Keby len chudera vedela, že ten blbec stojí pred ňou. Hrôza domyslieť odhalenie. Je z rovnakého pracoviska a teším sa u nej celkom dobrej priazni. Ohovára ma síce rovnako ako druhých ale na mňa berie predsa len akú takú zhovievavosť. Som jej zrejme nejak sympatický. Aj ma napadlo, že by som sa pridal k odsúdenie toho darebáka ... ale čo? Či som už úplne osprostel!? Až ma zalialo. Taká nezodpovedná odvaha! A ešte aj ... nadávať na seba? Nie, v žiadnom prípade! Sám by som sa ešte odhalil. Spravila by zo mňa handru ľudstva, zlosyna sveta, ... áno aj za svetové katastrofy by som mohol. A ako jej len ostatné prikyvovali. Mysleli to vážne? Aké sú zrazu lojálne a uznanlivé. Tetky jedny falošné, určite boli nadmieru spokojné; kolegyňa má po chvastaní. Tie jej super sandále z Poľska.

Medzitým prešla dáma ku kliatiu. Žuvačka nie a nie opustiť jej topánku a mazať si ruky, "... pre nejakého nevychovaného chmuľa?" Že vraj úplne nekompletného. Mne nič predsa nechýba!! Čo si to tá stvora dovoľuje? Tak to už je teda priveľa! Ach, už aby som bol vo vnútri.

Čo to ten šofér robí!? Čo sa úplne zbláznil? Teraz dopĺňa pásku do strojčeka?! Zrovna teraz? To je naschvál ! Ešte sa na mňa aj pozrel. V tom pohľade bola evidentná škodoradosť. Celkom iste ... áno, dobre som to videl. Určite ma chce nechať úplne vykúpať vo vlastnej šťave. Ale ako vie, že som to bol ja ... ?? To trvá ..., to trvá ... no konečne.
Rad sa trošku pohol. Ďalšia neprajníčka, čo - rovno pomstiteľka. Do ...
Veď ona nie je normálna! ... , v autobuse platiť päťstokorunáčkou, za cestu, čo je potrvá akurát tak na dve kýchnutia. Vraj, že nestihla rozmeniť. No pravdaže! ... Nie!. To urobila schválne, kvôli mne!!! Prečo nevytiahla tú dvadsaťkorunu?! Ja to neprežijem. Šofér znova na mňa pozrel. Úplne sa rozplýva nad mojou tryznou. A aký je len mimoriadne pokojný - odrazu! Keby som tu nebol ja, soptil by až by sa chvel autobus.

To sa už úplne rozvarená dáma pustila aj do mojej rodiny. Ale tu by som už mal zasiahnuť! Veď ani jeden z mojich príbuzných nebol nikdy na miestach, ktoré opisuje. Pokiaľ viem, všetci sa vždy tešili dobrému zdraviu. Tak čo trepe. Zavrie jej už ktosi tú hubu?!

Rad sa pohol a ja som konečne pri šoférovi. Či to bolo vypätie, či nadmierna kontrola duševnej rovnováhy neviem, potknutie na poslednom schode nevypadalo pre okolo sediacich ako únava z horúčavy. Keby mi katapultovanú peňaženku nezachytil šofér, ešte by som po autobuse zbieral aj drobné. Tak a teraz to už všetci vedeli!
To je ten lump! Žuvačky pľuje po uliciach, je ešte horší ako psíčkar, veď ani ten nezanecháva stopy po cestách, iba ak jeho pes.

Ale osud bol milosrdný. Zaplatil som cestovné. S dobre nastrojeným pokojom a určite i s vydarene ospravedlňujúcim sa úsmevom, veď kto sa v takej trme - vrme nepotkne na schode, som sa konečne odobral do útrob autobusu. Dokonca, čuduj sa svet, ušlo sa mi miesto na sedenie. Tak to už bolo celkom určite vykúpenie a čo vykúpenie, dôkaz neviny! Taký obyčajný, malý, maličký priestupôčik nestojí za to, aby sa človek vinil. Žuvačka nie je bomba!

Spokojne som sa usadil, zbavený všetkých nepríjemných dojmov, nevšímajúc si už rozruch, ktorý zasiahol príchodom rozpálenej dámy polovicu autobusu. A ešte k tomu musela stáť v uličke. Celkom som sa pobavil nad gestom, ktoré ma odrazu napadlo, aké by to bolo, keby som jej ponúkol za jej vytrpené chvíle miesto k sedeniu ... ale nie, škodoradostný predsa nie som! A zlý, pokrytec ... ? Tiež asi nie. Predsa ma nad tou myšlienkou otriaslo a napokon, bola to len myšlienka, celkom malá nevinná myšlienôčka. Ale aká príjemná ... Fuj!


Otvoril som si konečne časopis, ešte ráno zakúpený. Tie citáty v časopisoch! Kto len na to prišiel prvý, vrhať múdre slová do citátov, všetci to robia rovnako ... Na jeden sa zrovna dívam: "... čo nechceš, aby ti robili druhí, nerob ani ty im! .."

Človek má hneď čudný pocit v žalúdku, takmer by sa cítil vinný. Ktovie, práve to hádam chcú dosiahnuť. Ale na seba sa nikto nepozrie?!

Asi je na čítanie predsa len príliš teplo. Vrátil som časopis späť do tašky a spokojne som zadriemal, veď deň bol náročný.

°°°

Neprešli ani tri týždne, keď som sa ponáhľal so známymi na jedno dôležité, už vopred ohlásené pracovné stretnutie. Chcel som si skúsiť zapodnikať – naivný! Meškali a času bolo len tak - tak. Nemám rád nepresnosť a už vôbec nie mnou nezavinené vyčkávanie, bol som teda dosť nervózny.

Prednášky boli brané veľmi prísne, hlavne včasný príchod. Minúta oneskorenia už znamenala hypnotický pohľad prítomných, čo v skutočnosti značilo – vinný, ale na odstrel ešte nezrelý. Žiadne vyrušovanie sa netolerovalo, hrozila tvrdá pokuta. Len za pípnutie mobilu, ak ho neborák zabudol vypnúť znamenalo po večeri pohostiť z vlastných zdrojov celý kolektív poslucháčov. Vrátane prednášajúcich, samozrejme. Spolu okolo 100 ľudí. Pochopiteľne, že u začínajúcich adeptov to znamenalo buď vymenenú zámku na byte alebo úspešný pokus o kolaps.

No čo, sú aj horšie veci a napokon, kde sa dbá na poriadok, nemôže byť zlé vedenie. Tak čo!

Známi konečne dohrmeli. Vodič mal vyblýskané auto, zlé jazyky hovoria, že je taký pedant, že sa v aute aj vyzúva. Kecy!

Urobil som zopár krokov k autu, ale ... čo to?! Teraz ..., akurát teraz, keď mám tak naponáhlo. Akýsi blbec tu vypľul žuvačku. Šofér so sústrasťou prikývol a pozrel na hodinky. Celkom mi bolo jasné, celkom sa mi to javilo logické, keby ma tu nechali, veď už nestíhame, videl som už aj nohu pripravenú na plyne, pre takého nemožného, šuchtavého chlapa neponesú predsa následky všetci!

Zafunel som ako býk. Pre jednu sprostú žuvačku ! Zrovna mne sa to stane. To ma zasa ktosi nemá rád!

- "Ktorý blbec, chruňo sprostý! Keby som len vedel, kto to bol, hlavu mu odtrhnem ..."

- No teda! Veď sú to slová tej tetky od autobusu. Tak ma predsa len dostala!

M.Púček, Dca

Pohrebná kapela alebo pohreb komunistu


Príbeh:

Dychováci, ako sa im zväčša vraví majú popri svojich aktivitách aj jednu - dychovákom typickú, so značnou mierou opatrnosti povedať možno i "zábavnú", mimopracovnú činnosť, ku ktorej patrili tradične aj pohreby. Tam tej tvorivosti býva pomenej, na všetko sa točia dookola obohraté skladby, ale predsa len, hudba je to nádherná, kto by chcel, mohol by sa realizovať na vyberaných dielach majstrov. Nuž veď si len nechajte prejsť v myšlienkach takú Dvořákovu „Symfóniu č.9 Z nového sveta".

Väčšinou sme sa však realizovali kvôli zisku. Áno. No a čo, za pohreb jedno, dvojhodinový celkom slušný zárobok. A potom kultúrne doladenie pri získanej fľaši pálenky, nazvanej lampáš, ktorú pozostalí naviac podarovali kapelníkovi ako oldomáš.

A poviem vám, kedže práve pohreby akosi spadali do kategórie menej prísnehu žánru, človek nemusel niesť až takú dôslednú spoluzodpovednosť za čistý prejav, a i keď sa občas od odborne zdatnejších kolegov šuchol pohlavok alebo vykĺznuté slovo, dalo sa to zniesť. Na pohreboch sa písknutie, či zachrapčanie nástroja prešlo bez väčších problémov, veď napokon hrať vonku za mrazu alebo naopak za horúčav nie je žiadna slasť pre človeka, nieto ešte pre nástroj, ktorý potom vydá aj tomu zodpovedajúci zvuk.

Po nascénovanom odohratí skladieb za pochodu, nás čakala ešte jedna, zväčša nemenná choreografia, trpezlivej a naučenej účasti pri záverečných obradoch nad jamou. No – účasti, ako sa povie - zväčša sme sa šepkom nenápadne bavili, nás sa predsa nijaký pohreb nikdy netýkal. Svoje sme si odohrali a ... dokladoval to napokon aj výrok jedného môjho kolegu, ktorý zvykol odpovedať zvedavcom, keď sa ho pýtali, že kto umrel: „Revala baba, tak asi chlap“.

No nevravím, boli udalosti, z ktorých sme odchádzali dojatí alebo aspoň poučení. Vypočuli sme si občas dojemný príbeh o mŕtvom, o ktorom sme si vedeli urobiť celkom slušný obraz jeho života. Alebo farár, ktorý zoslal všeličo na bezbožné zástupy neveriacich a iných indivíduí, pobývajúcich na zemi s akosi špatne zvolenou prítomnosťou, veruže zatriasol i dušami „starých harcovníkov" ktorí si vošli aspoň do prvého poldecáku skutočne aj do svedomia. O mŕtvych však po dobrom!

°°°

Ohlásený bol pohreb známej osobnosti z podniku, v ktorom sme všetci pracovali a teda ako muzikanti podniku, ktorý nás platil sme sa ho z princípu mali zúčastniť akosi aj viac „navoňaní“. Hovorím zámerne zúčastniť, pretože sa to nielen patrilo, ale tentoraz aj vyžadovalo. Jano bol komunista a vyšší funkcionár. Bol to nemilý problém pre každého z nás, pretože to znamenalo podstatné predlženie pohrebu, kým sa prečítajú všetky pochvalné a samozrejme ako inak, znamenité a významné skutky zosnulého aparátnika. Horšie to bolo už len pri pohrebe evanjelickom, pretože ten málokedy trval menej, než dve hodiny.
Ten deň bol celkom obyčajný, ani veľmi zima, ani veľmi teplo.

Takže nás čakala nuda. A bolenie nôh zo státia. Poviem vám ale, že na zhromaždení, na ktorom nemáte vlastnú účasť, je vynútená prítomnosť takmer trestom. Často krát som spomínal, že sa ten nebohý, ktorý už tie táraniny o sebe nemohol počúvať, bavil práve na mne. Lebo nech je to akokoľvek, nech si spomínam vždy na akúkoľvek situáciu, keď som sa na zhromaždení nudil, prišli na mňa ťažké chvíle. A v tento deň bol pri mne zasa kamarát, ktorému nikdy na potvoru nechýbal jeho sarkazmus a čudná záľuba zhadzovať deje, udalosti aj ľudí svojím spôsobom, ale za to nesmierne nákazlivým, v nesmierne vážnych situáciách. Tak to bolo i ten nešťastný deň.

Jaro sa nudil. Nudil som sa i ja. A keďže sme sa nudili obaja, to nebolo dobre. A naviac sme si ani nemali o čom šuškať. A to bolo ešte horšie. Veď, keď sa myšlienky vyslovia, všetko je ako má byť. Ale keď sa myšlienky len myslia, a to ešte na pohrebe, kde je vážnosť a úcta povinná, tam je ventil pevne zatočený.

Komunista Jano bol vo fabrike veľmi známy. Starý robotník, ktorého si strana osedlala ako robotnícky vzor, prešiel všetkými štádiami vývoja až takmer na vrchol. Jano bol typ človeka, ktorý sa dostal k funkciám ako slepé kura k zrnu a pritom ešte s charakterom, ktorý by mu závidel aj starý vetrom ošľahaný morský vlk, s vášňami najspodnejšej kategórie. Keby sa mali vypípať všetky slušné slová, ktoré v živote vyslovil, veru by nebolo ani čo vypípať. Korheľ starý to bol a smilník je slovo ešte príliš slabé na vyjadrenie pojmu, ktorým ho vyznamenal jeho bujný rozkrok. Žena jeho veru často spala u rodiny aj s deťmi a neraz aj vychýrenejší mejkap z krajín večného úsvitu, ktorý jej Jano zo služobiek priniesol ako darček, neutajil nočnú konverzáciu so svojim starým. Ale nebola ani ona svätica, vlastne ich vývoju takýto vzťah len prospieval. No, napokon - ktohovie. V každom prípade sme vedeli o Janovi všetci svoje, ale nezaujímalo nás to. My sme si prišli odohrať a potom hor sa k povinnému poldecáku a domov každý po svojom.

Komunistický pohreb: ľudí na zhromaždení toľko, že viac ich už je len na púťach panenky Márie. Aj vybraní vzorní pionieri boli. Mažoretky nie! Hoci – zaujímavé by to bolo rozhodne. Aspoň by tá nuda nejako ... ale v každom prípade, myšlienky by šli úplne inam!

Prvý rečník dlho nehovoril. Bol to oficiálny prejav, ktorý predstavil Jana ako dlhoročného vzorného pracovníka podniku. Ďalšie prejavy už profilovali Jana oveľa hlbšie. Postupne sa prešlo od uvedomelého narodenia, prechádzajúceho cez uvedomelé detské a mladícke roky až k pevne zodpovednému človeku – komunistovi, budovateľovi základov svetlých zajtrajškov. Rečníci sa predháňali vo vymenovaní toho najlepšieho, čo vôbec v ľudskom živote možno vyzdvihnúť. Typické, dobre vybrúsené kecy, ktoré ako inak samozrejme, nielen zo zvyku bral organizátor pohrebu ako povinné dekórum. A rečníkov bolo stále viac.


Zívať sa nepatrilo a iste by to aj bolo od nás, ktorí sme podľa scenára boli úplne vpredu takmer pri jame a pred nami ešte na potvoru voľný priestor, provokatívne. Keďže na počúvanie nebolo nič, jediným únikom bolo pozorovanie ľudí a pozostalých. Poviem vám ľudkovia, nie je nič horšie ako falošné krasorečnenie, pri ktorom pozorujete reakcie ľudí. A to ešte naviac v prítomnosti kamaráta Jara. Nemožno sa teda čudovať, že náš zmysel pre disciplínu, beztak nikdy príliš vzorný, to príliš skoro vzdal. Bolo to celkom ako pred búrkou. Náhle stíchnutie a zrazu ...

... z Jara náhle vyšlo prvé, mne tak už dôverne známe „tchm“. Hrozný zvuk – hneď ma zachvelo vážnou obavou. Nikdy som neštudoval psychológiu, ale som si istý, že som objavil niečo, čo by som mohol aj snáď niekedy prednášať. Totiž, vo chvíľach spriaznenosti nastáva u dvoch ľudí zvláštny druh spojenia, telepatie, pri ktorej nie je vôbec nutné sledovať fyzickým zrakom druhého. Preto som vedel čo bude nasledovať a zachvel som sa. Na Jarove druhé, už hlasnejšie „tchm“ som už celkom jasne vedel, prečo Jaro urobil „tchm“ a uvidel som určite rovnaký obraz, ktorý tento zvuk v ňom vyvolal.


Ľudia dobrí! Pohľad na prítomných, ktorí sa nudia je úplne iný, ak ich vidíte pri prebujnenej fantázii a predstavách, ktoré sa prebudia k činnosti. Všetko sa začalo odvíjať. Každá veta, ktorá momentálne znela z mikrofónu, bola zrazu veľmi významová. Každé zdvihnutie hlasu, každá zmena tónu, či povzdych vyvolá veľmi obsahovo aj farbisto ucelený zodpovedajúci obraz. A na to sa predsa nedá nereagovať!? Pokojne by som povedal, že je to trest za ľahostajnosť z falošného postoja prijímať akúkoľvek lož, len ked je dostatočne uznávaná a zaradená do morálneho profilu spoločnosti.

Jaro urobil tretie „tchm“ a ja som pevne stisol jazyk na zuby a sčervenal som. Vzápätí sa nafúkol, zozelenal a potom už asi ťažko opisovať farby jednotlivo, pretože sa určite menili tak ako sa menia defilujúce city predvádzajúcej sa striptérky na pľaci. Tieto prejavy hrozného premáhania zo snahy zachovať vážnosť v situácii, ktorá nastala práve tým rozplývajúcim sa chmuľom za mikrofónom a z pohľadu na ksichty znudené ale aj strojeno-úprimne zúčastnených ľudí, to je jednoducho na jedného spravodlivého človeka ako som bol ja a môj kamarát Jaro, naozaj priveľa. Prvý výbuch smiechu sa mi podarilo zadržať za zubami.

Rečník práve opisoval starostlivého manžela plného lásky voči svojej rodine, ktorú viedol k tak vzornému spoločenskému a komunistickému životu, že citlivejšie osoby by si tam hádam aj poplakali. Pohľad na jeho manželku, mimochodom ešte celkom pohľadnú ženu, bol ako katapult dalšej salvy cez bránicu. Nemusel som pozerať na Jara, vedel som presne, čo si myslí a kde čumí.


Druhý výbuch, nezadržateľne sa valiaci niekde z môjho vnútra bol už omnoho silnejší a napriek úpornej snahe ho zadržať kdesi v hrudi, sa ozvalo už dosť počuteľné, niečo ako “huúúú-u-u-úúú“. U Jara rovnako. Strach spôsobil, že mi na čelo vystúpili prvé kropaje potu. Strach z toho, že nebudem za nijakých okolností schopný utlmiť rozvíjajúce sa vlny smiechu, ma zbavoval rozumu. Vlastne ani nešlo o smiech ale o dodnes mnou nedefinovaný prejav akejsi zmiešaniny z kŕčov a zvukov, vzniknutým vážnou obavou z náhle nezvládnutého prejavu citov, keď sa vyžaduje presne definované zachovanie spoločenského statusu. Našťastie rečník mal silný hlas a od rozvášneného prejavu sa málokto ešte odvracal k pozorovaniu okolia. V takýchto chvíľach som sa vždy snažil voliť predstavu a skúsenosti z môjho života, kde som musel prejaviť vážnosť. Predpokladal som, že práve táto vážnosť situácie vyrazí šípy valiacemu sa útoku. Takými skúsenosťami boli situácie zamerané na autoritu otca alebo výčitky matky, či niekedy svojho učiteľa a podobne, lenže na potvoru, keď som aj uvidel konečne myšlienku, ktorej som sa rýchlo chytil ako topiaci stebla, nedbajúc pozornosti, zmocnila sa ma práve tá časť situácie, kde sa autorita príliš autoritatívne nezachovala, čo prilialo len viac oleja do ohňa. A bolo po záchrane.

V situácii, v ktorej sme sa ocitli bežia myšlienky rýchlosťou svetla. Všetko mi bolo už jasné, do všetkého som videl a vedel si o všetkom urobiť predstavu až do najmenšej podrobnosti práve tak ako kamarát Jaro.

Keď som si predstavil milujúceho manžela komunistu, ktorého práve takmer básnicky líčil rečník do sfér svätcov, ktorí už hádam pre svoju svätosť ani nepotrebujú čúrať, s Jarom sme sa už zvíjali a naše dusenie sa už okolím nedalo nespozorovať. Prvé nadávky kolegov muzikantov za nami boli ešte dosť tlmené a troška prispeli k vyrovnaniu deficitu tej strašne hľadanej autority, ktorá nás mohla umierniť. Rečník sa ale prekonával. Od milujúceho manžela prešiel k milujúcemu otcovi. Predstava, ktorú ten blbec vyvolal bola absolútne zvrátená, s poznaním Jana nestotožniteľná, a my s Jarom sme videli plachého láskou a s úctou prihrbeného Jana komunistu, ktorý kŕčovito drží v jednej ruke červenú hviezdu a druhou rukou hľadí svoje deti po hlávke ako najstarostlivejší tatuško, bojazlivo poškuľujúc ku obrazu Brežneva na stene svojho bytu, či nespozoruje nejakú výčitku previnenia sprenevery sa svojmu bossovi.


Jeden obraz stíhal druhý, od skutočnosti na hony vzdialený. Udiv však, ktorý na Kvetinej tvári jeho plamenná reč vyvolala, bol takým strašným prílevom na naše mučené duše, že naše prehnutie sa dostalo až takmer do ostrého uhla. Chuderka si možno myslela, že rečník je asi na inom pohrebe ale celkom sa zdala i druhá možnosť ako oprávnene reálna: - Kveta vlastne svojmu mužovi ubližovala. Aspoň tak to vypadalo, jej opatrný pohyb očí zľava doprava a vzápätí hneď mierne otáčanie hlavy sledujúc tak prítomných, sa nedal utajiť. A možno si myslela niečo úplne iné, lebo zazdal sa mi na jej ústach aj akýsi úškrn škodoradosti. Aj deti sa vyrovnali. Áno, veď čo, že ich mlátil za mlada ako slamu cepami, takýto ventil zodpovednosti, akú niesol na svojich ctihodných pleciach, bol asi iba nutným výfukom, ktorý sa môže vyrovnať len vo výsostnom práve súkromia. Nájdené myšlienky vyvolali napokon i spokojnosť na tvárach akosi málo smútiacej rodiny.

Zato však nastal pohyb celkom viditeľný v zhromaždení ostatného príbuzenstva. Pohyb, ktorý bol ďalšou vlnou, valiacou sa na moje a Jarovo vnútro. Vysokomyseľný údiv nad počutým, s náhle prebudenou vôľou rýchlo prejaviť city, ktoré doteraz chýbali, aby nenechali aj ich bez účasti na jeho zásluhách – „... to bol človek, ten Jano ...“ – vyvolali takmer divadelné kreácie z ich ksichtenia - myšlienky sa dali čítať a my s Jarom sme boli vystavení na pranier ako zločinci, do ktorých si smel už každý kopnúť. Zatiaľ však zozadu len naši milí kolegovia. Prejavy nevôle boli už veľmi otvorené. A nielen od nich. Ľudia začali krútiť nad nami, nerozvážnymi mladíkmi hlavami.


- „Ach hrôza!“
- „Tak toto už asi nezvládneme!“
- „Kam len teraz utiecť?“

Boli sme doslova uväznení zozadu, spredu i z boku, na viac pred nami bol priestor, takže sme boli pred všetkými ako na javisku. Keď nám pred vnútorným zrakom prešli kŕčovito ďalšie obrazy rodinného a spoločenského života uvedomelého komunistu a zbystrenie všetkých zúčastnených nadobúdali vôľovú snahu sústredenia, aby im tiež nič neuniklo z poznávania a cenností skvelého človeka, nám už otvorene nadávali kolegovci a búchali do nás, s dodaním toho, že sme úplní idioti a blbci sprostí. A keď už väčšina prítomných na zhromaždení krútila hlavami nad nami, nastala mierna zmena aj u zhypnotizovaného rečníka, ktorý spozoroval pohyb, možný ohroziť jeho kultivovaný výstup a napokon i postavenie, pretože si náhle zrejme uvedomil lož, ktorú svojim šplhúnstvom vyvolal, vytiahol z vrecka kapesník, aby si utrel čelo, rozpačito pozrel po zhromaždení, pričom už určite začal ľutovať svoje rozsiahle litánie a snažil sa prejav ukončiť tak, že badateľne skracoval vety, s cieľom sa čím skôr oslobodiť z dosahu ohnivých pohľadov.

To už sme boli pod paľbou nadávok a vážnych vyhrážok, ale bolo nám to jedno. Bolo nám srdečne jedno, či za trest nedostaneme zaplatené, či neuvidíme poldecák, a či nám možno hrozí aj kárne opatrenie. Mokrí od smiechu, pestrofarební od premiery a rôznosti citov, ktoré nami pulzovali už nehatene, sme si utierali nosy, ktoré nemenej prejavovali svoju aktivitu a utierali slzy od nekontrolovaného smiechu, či vlastne plaču, sme sa napokon predsa len hľadanej pomoci dobrali.

Boli to deti. Pohľad na ne, ktorým bolo srdečne jedno, čo sa odohráva navôkol, bol doslova oslobodzujúci. Mali svoje vlastné divadielká vo svojich hlávkach, čo dokazoval jeden vŕtaním sa v nose, iný otváraním a pohybovaním ústočiek, ktoré sledovali myšlienky. Ale konečne nám prišla jedna silnejšia a tentoraz sme uverili, že aj skutočná pomoc.

Starý pán, vysoký s dôstojnou vyrovnanou chôdzou, s veľkým, snáď až príliš veľkým širákom, narazeným až na uši! Ten širák by bol ešte pred chvíľou celkom iste dôvodom nášho veľkého výbuchu smiechu, pretože prítomnosť tohto pána vyvolala pozornosť aj ostatných, ale teraz sa nám hodila. Ten pán sa postavil svojou mohutnou postavou tam, kde jedine bolo ešte voľné miesto, ak chcel byť čo najbližšie ceremoniálu, a to miesto bolo práve pred nami. Radostná to chvíľa! Nielen, že nás zakryl od veľmi nepríjemných pohľadov ľudí ale svojim zjavom ich aj odpútal od nás.
A my, – my sme pomaly dosmrkali, poutierali zvyšné slzy a pomaly sa narovnali ako sa na poriadnych ľudí patrí. Vlastne na poriadnych muzikantov pohrebnej kapely!
Pohľad musel byť na nás komický, lebo vedome a so silou vôle sme sa s Jarom navzájom snažili od seba odvrátiť, každý k opačnej strane, aby sme ani len náznakom na seba nevideli, aj keď sme vedeli, že nám to nie je nič platné a vlastne zbytočné.

Aký len pokoj nastal teraz v našich dušiach a my sme sa vážne zaradili do vážnej prítomnosti a dokonca sme posledným doznievajúcim prejavom chceli už aj vážne načúvať.

Ale táto náprava ... nám nebola dopriata!

Žiaľ, neboli sme dosť bdelí a netušili sme, čo nám ten ujo vyvedie. A nech sa na nás nikto za to prosím nehnevá, za toto sme už skutočne nemohli, toto bolo už na nás naozaj príliš.

Ujo, ako sa patrí na pohrebe, a iste nielen na pohrebe, sňal zo svojej veľkej hlavy klobúk, pričom sa mu spod neho vyhupol dôsledne ukrytý obsah. Uvideli sme veľkú holú hlavu, ale s ušami tak veľkými, že hádam aj slon by mal vážnu konkurenciu. Jednoducho plachťáky ! Žiadne varovanie, žiadne upozornenie predtým! Nič! To, čo sme s Jarom urobili, by sa mohlo pokojne nazvať ako hurónsky výkrik nad prekvapeným útokom apačov. Otvorený výbuch smiechu sa nedal zadržať a my sme bezmocne prijímali kopance i buchnáty, nadávky na najsprostejšie hovadá aké kedy boli, nebránili sme sa už ničomu, lebo to bolo aj tak úplne zbytočné.

A ujo – ten nešťastný ujo napokon, keď už to bolo jedno aj celému okoliu a ťukali si prstom na svoje hlavy, čo vlastne znamenalo, čo si myslia o našich, sa otočil za seba, a tým najnevinennejším pohľadom, "... že čo sa to tam deje?", sme spoznali, že možno je ešte naviac aj hluchý. Spokojne sa obrátil nazad a nedal na sebe poznať ani najmenší náznak rozpakov. °

°°°

Pohreb samozrejme skončil, ako skončí napokon každý pohreb. Nás s Jarom čakal ale iný. Tušil pochovanie našich nádejí na najbližšie výhody a zásluhy, ktoré reprezentácia dychového orchestra svojim členom poskytuje. Ale boli sme zmierení. Možno podobne, ako ten aparátnik s náboženskou otázkou.

No ale, ako to už u muzikantov napokon býva, keď sa pri nalievaní pohárikov v blízkej krčmičke zvýšila jeho frekvencia, bolo nám odpustené. Samozrejme za nepísanej podmienky, že sa všetky dojmy vygumujú aj na kare u pozostalých a nepodajú na nás oficiálnu sťažnosť.

Nepodali. Možno preto, že by si museli niečo verejne priznať, ale možno aj preto, že sa dobre bavili. Na nás!


M. Púček, Dca